Dejiny knižnice
DEJINY KNIŽNICE JASOVSKÉHO KLÁŠTORA
Kláštory boli už od stredoveku tradičnými centrami európskej kresťanskej kultúry a vzdelanosti, s bohatými zbierkami kníh, stáročiami opatrovanými v priestoroch kláštorných knižníc. Výnimkou nie je ani impozantná barokovo-secesná knižnica Rádu premonštrátov v Jasove, považovaná za jednu z najväčších a najvzácnejších súkromných historických knižníc na Slovensku. Nachádza sa na prvom poschodí jasovského kláštora, za severným múrom opátskeho chrámu sv. Jána Krstiteľa, v priestrannej sále s obrovskými oknami, nádhernou freskovou výzdobou a vysokými regálmi s tisíckami zväzkov starobylých kníh. V priebehu storočí sa jej knižný fond rozrastal, alebo ochudobňoval podľa toho, aký bol osud samotného kláštora, čo príznačne potvrdzuje aj úslovie „habent sua fata libelli“. Priame archívne zmienky týkajúce sa jasovskej knižnice do obdobia 18. storočia chýbajú, preto pri snahe o bližšie poznanie jej starších dejín môžeme vychádzať iba z predpokladov a analógií, na základe širších poznatkov a súvislostí z dejín rehole premonštrátov, ich kláštorov a knižnej kultúry na území Slovenska.
Počiatky knižnice jasovských premonštrátov
Základy prvej premonštrátskej kláštornej knižnice v Jasove boli položené najneskôr v roku 1230, spolu s príchodom prvých nasledovníkov sv. Norberta do údolia rieky Bodvy, z materského kláštora vo Veľkom Varadíne (rum. Oradea). Vznik knižnice súvisel s celkovým poslaním premonštrátskeho rádu, ktorý prepájal duchovný život kanonikov s ich intelektuálnou činnosťou, pastoračnými a hospodárskymi povinnosťami, ktoré viedli k pestovaniu vzdelanosti, vied, umenia a rozvíjaniu kresťanskej, právnej a knižnej kultúry v okruhu svojho pôsobenia.
Obr. 1 Iluminovaná iniciála s výjavom čítajúceho premonštráta z kódexu Cosmographia Moysi francúzskeho grófa Eustache de Lens (†1087), vyhotovený v premonštrátskom skriptóriu vo Vicoigne v prvej polovici 13. storočia
Pre každodennú činnosť kláštora a rehoľníkov boli knihy nevyhnutnosťou, preto zakladaniu a zveľaďovaniu knižných zbierok venovali náležitú pozornosť. Už v najstarších zachovaných verziách premonštrátskych rádových pravidiel z 12. a 13. storočia sa vo všeobecných pokynoch na založenie nového kláštora uvádza, že v čase príchodu prvých bratov (v minimálnom počte 12 kanonikov) v knižnici nesmú chýbať premonštrátske omšové knihy (misály), žaltár, antifonár, breviár a ďalšie knihy na liturgický spev, ako aj rehoľné predpisy a stanovy v niekoľkých exemplároch. Išlo predovšetkým iba o malú, ale vzácnu zbierku rukopisných liturgických kníh (kódexov), slúžiacich k bohoslužbám a iným cirkevným obradom.
Charakter tejto prvej kláštornej knižnej zbierky zároveň reflektoval najvýraznejšie črty náboženského života premonštrátov, v ktorom do popredia vystupoval najmä intenzívny liturgický život, úcta k svätcom a ich relikviám, k Panne Márii, k eucharistii a apoštolát. Neoddeliteľnou súčasťou denného poriadku vo vnútornom živote kláštora boli modlitby, tzv. cirkevné hodinky (horae divinae, officium divinum), ktoré sa tiahli celým dňom, prispôsobeným prírodnému kolobehu východu a západu slnka, a modlili sa v dvoj- až trojhodinových intervaloch, zvyčajne na chóre kostola. S modlitbami a so sláveniami svätých omší bol nerozlučne spätý aj liturgický spev, čo nám potvrdzuje aj povinná prítomnosť graduálov, antifonárov a žaltárov v každom premonštrátskom kláštore.
Pri výstavbe prvej kamennej budovy jasovského kláštora a kostola sa pôvodne nepočítalo so zvláštnou miestnosťou pre uchovávanie liturgických kníh. Stačila pre nich skrinka, truhlica či výklenok (nika) v stene v blízkosti oltára alebo presbytéria, či chóru, tzv. armárium (z lat. skriňa, archív, knižnica). Zaobstarávanie kníh, ich úschovu, opravu, výdaj a doplňovanie mal u premonštrátov na starosti knihovník – armarius, ktorého úrad požíval náležitú úctu, nakoľko bol poverený strážením knižnej časti kláštorného bohatstva. Tá však bola nenávratne zničená počas pustošivého vpádu Mongolov v r. 1241-1242, ktorí budovu rozostavaného jasovského konventu nemilosrdne vyplienili.
Stredoveká kláštorná knižnica a jasovské skriptórium
Premonštráti sa do jasovského údolia vrátili už v roku 1243, kedy sa na čele s prepoštom Albertom pustili do obnovy rehoľného života a výstavby novej kláštornej budovy, k čomu im dopomáhala aj mimoriadna priazeň a podpora uhorského panovníka Bela IV. (1235-1270). V roku 1255 udelil obnovujúcemu sa jasovskému konventu titul hodnoverného miesta (locus credibilis), ktorého administratívno-právna činnosť si vyžadovala právne vzdelaných a písma znalých ľudí, pochádzajúcich predovšetkým z radov premonštrátskych kanonikov.
Z prirodzenej potreby doplňovania rehoľníkov – klerikov, ako aj rehoľníkov – pisárov vyplýva, že v jasovskom konvente musela byť zriadená aj kláštorná škola, kde sa vyučovala predovšetkým teológia, filozofia, cirkevné a rímske právo, ale pravdepodobne aj história, či geografia (kvôli obchôdzkam a znalosti metácie majetkov). Popri základnej liturgickej zbierke kníh to naznačuje aj nevyhnutnú prítomnosť ďalších kníh potrebných k štúdiu rehoľníkov, ktoré mohli tvoriť pultovú alebo lavicovú knižnicu s tzv. libri catenati – knihami na reťaziach. Jadrom tejto študijnej knižnice bola predovšetkým Biblia, teologické a filozofické traktáty, cirkevná agenda, kázne, repertóriá, kompendiá, legendy, misály, právo, história, latinskí a grécki klasickí autori, v menšej miere aj prírodne vedy. Išlo o rukopisné knihy (kódexy), ktoré boli veľmi vzácne a drahé. Málokedy sa však kupovali, zvyčajne ich kláštor získaval formou výmeny z iných kláštorov, darmi od svojich patrónov (uhorskí panovníci) a materského kláštora, alebo na základe testamentárnych odkazov. Vlastníctvo rukopisných kódexov bolo otázkou spoločenskej prestíže a odrážalo úroveň bohatstva kláštora. Predpokladáme, že stredoveká knižnica v Jasove bola obohatená aj knihami po niektorých jasovských prepoštoch, ktorí pochádzali zo šľachtických rodín a disponovali univerzitným vzdelaním a kultúrnym rozhľadom, pričom zastávali aj ďalšie štátne a cirkevné hodnosti, napr. kráľovsky taverník, notár, kanonik alebo prepošt iného konventu/kapituly, biskup, dvorný kaplán, pápežský legát alebo kaplán.
Dopyt po knihách cirkevného, ale aj svetského charakteru viedol členov jasovského konventu k ich aktívnemu prepisovaniu a vzniku rukopisných kníh vo vlastnom kláštornom skriptóriu, v ktorom rehoľníci pôsobili ako pisári a odpisovači, verifikátori (overovali pravosť rukopisov), iluminátori (zdobili knihy ornamentmi), rubrikátori (maliari červených iniciál a znamienok, tzv. rubrík), miniaturisti (maliari miniatúr, knižní ilustrátori) a kníhviazači (Obr. 1) Predpokladáme, že sa skriptórium, spoločne s knižnicou a kanceláriou hodnoverného miesta, nachádzalo na prízemí dvojpodlažnej sakristie pôvodného gotického kostola, hneď v bezprostrednej blízkosti presbytéria (Obr. 2).
Obr. 2 Podobizeň pôvodného kláštorného kostola v Jasove
s pravdepodobným umiestnením stredovekej kláštornej knižnice a skriptória
Dvojpodlažné sakristie so združenou funkciou boli charakteristické pre konventy, ktoré zároveň slúžili ako hodnoverné miesta (napr. v Kláštore pod Znievom, v Mórichide, v Lelese). Miestnosť na prízemí, tzv. dolná sakristia (sacristia inferior) bola zrejme vyhradená pre truhlice s listinami, skrine s knihami (armáriá) a potreby skriptória, ako aj kancelárie hodnoverného miesta. Zvlášť uzavretý a chránený priestor vrchnej sakristie (sacristia superior) alebo archívu (conservatorium) slúžil pravdepodobne ako depozitár, banka či klenotnica (clenodiorum), uchovávajúca dokumenty jasovského konventu a hodnoverného miesta, liturgické predmety, relikviáre, či šperky a peniaze, ktoré si tu pred vojenskými výpravami zvykli uložiť šľachtici. Pravdepodobne tu boli uložené aj najvzácnejšie knihy a rukopisy kláštora, ktoré tvorili tzv. pokladnicovú knižnicu.
Breviarium Praemonstratense
Najstaršou zachovanou knižnou pamiatkou, vykazujúcou pôvod v jasovskom skriptóriu je pergamenový kódex, tzv. premonštrátsky breviár (Breviarium Praemonstratense) z konca 14. storočia. Jeho vyhotovenie možno datovať do obdobia po zavedení sviatku Navštívenia Panny Márie v roku 1389, kedy v Jasove úspešne pôsobil prepošt Ján III. (1382-1401). Po roku 1787 sa kódex dostal do Univerzitnej knižnice v Budapešti, kde je pod signatúrou Cod. Lat. 36 uchovávaný dodnes. Obsahuje kanonické modlitby, hymny, žalmy a čítania praktizované premonštrátskymi rehoľníkmi počas celého cirkevného roka, ako aj text a obrady rehoľných sľubov. Je dielom anonymného jasovského skriptora, ktorý ho napísal v dvoch stĺpcoch okrasným kaligrafickým písmom, tzv. gothica textualis formata. Iluminátor a miniaturista boli pri výzdobe kódexu silne ovplyvnení českou miniaturistickou školou, čo potvrdzuje viacero maľovaných figurálnych a ornamentálnych iniciál s typicky vybiehajúcimi akantmi, napojených na rameno písmen prstencom. Iniciály majú zlaté pozadie v dvojitom ráme, písmeno je vyzdobené lupeňmi a vo výplni sú figurálne alebo ornamentálne a rastlinné motívy. Na šiestich figurálnych iniciálach (Obr. 3, 4) sú štylizovane vyobrazené postavy kráľa Dávida (B-eatus), čítajúceho starca (D-ominus), bradatého starec (D-ixi), sv. Jána evanjelistu (D-ixit), výjav Narodenia Krista (P- rimo) a starozákonného proroka (U-ocavit). Kódex významne reprezentuje stupeň vývoja stredovekej knižnej maľby na Slovensku. Zároveň je jednou z mála zachovaných pamiatok z prvého obdobia prosperity jasovského konventu v 13. a 14. storočí.
Obr. 3 Breviarium praemonstratense - Obr. 4 Breviarium praemonstratense -
figurálne iniciály na fol. 1r (B-eatus), figurálne iniciály na fol. 30v (D-ixit),
fol. 5v (D-ominus) a fol. 14r (D-ixi) fol. 125r (P-rimo tempore) a fol. 169r (U-ocavit)
Knižnica v neskorom stredoveku a v období tzv. komendátorov (1552-1699)
V polovici 15. storočia bol jasovský kláštor a jeho knižnica poškodená opakovanými útokmi bratríkov, ktorí poodnášali cennosti, listiny aj knihy. Nadviazať na niekdajší rozkvet konventu sa už nepodarilo, aj kvôli nepriaznivej politickej a hospodárskej situácii v Uhorsku na prelome 15. a 16. storočia. V období po bitke pri Moháči a s postupujúcim reformačným hnutím sa situácia zhoršila natoľko, že za posledného premonštrátskeho prepošta Juraja Ollyasa v roku 1552 musel jasovský kláštor opustiť aj jediný rehoľník, ktorý tu ešte prebýval. Budovy a majetky kláštora, vrátane knižnice, sa na takmer 140 rokov dostali pod správu svetských cirkevných hodnostárov, tzv. komendátorov.
Pred tureckým nebezpečenstvom sa v roku 1614 do Jasova uchýlila jágerská kapitula s biskupom a kanonikmi. V pretrvávajúcich ideách humanizmu a renesancie jágerskí biskupi a členovia ich suity dbali aj na rozvoj kultúry a vzdelania, nakoľko vzdelaný klérus bol nevyhnutný pre úspech protireformačných a rekatolizačných snáh. Možno predpokladať, že so sebou do Jasova priniesli aj svoje knižné zbierky. Potrebu nábožných, mravných a vysoko vzdelaných kňazov, ktorých „iba sama smrť oslobodí od kníh“, zdôraznil v roku 1635 aj jágerský biskup Imrich Lósy (1634-1637), počas diecéznej synody v Jasove. Knihy sa začali vnímať ako jeden z prostriedkov pastorácie, smerujúcej k obráteniu a spáse duší, ktoré boli „pomýlené“ reformačným učením. V priebehu 17. storočia boli osudy kníh v jasovskom kláštore nepriaznivo poznačené útokmi a rabovaním vojsk počas stavovských povstaní, za povstania Imricha Thököliho bol kláštor dokonca vypálený.
Loucké obdobie a „zlatý vek“ jasovského kláštora (1711-1787)
Po smrti posledného jasovského komendátora, biskupa Juraja Fenešiho (1632 – 1699), v roku 1699 bol jasovský konvent navrátený do rúk premonštrátského rádu v osobe opáta Franza Schöllingena z rakúskeho Perneggu. Spravovanie vzdialených majetkov v Uhorsku sa však čoskoro ukázalo byť príliš náročnou a nerentabilnou záležitosťou, preto ho rakúski premonštráti už v roku 1700 odpredali moravským premonštrátom v Louke pri Znojme, ktorých viedol opát Karel Kratochvíle (1698-1712). Loucký kláštor bol najväčším a najbohatším premonštrátskym kláštorom v Krajinách českej koruny, s významnou knižnicou, tlačiarňou, umeleckým a intelektuálnym prostredím, ovplyvneným blízkosťou viedenského cisárskeho dvora. Tieto kultúrne vplyvy a kontakty sa správcami a rehoľníkmi prichádzajúcimi z Louky preniesli aj do Jasova, spolu s ich osobnými knižnými zbierkami a darmi z louckej bibliotéky (ex Bibliothecae Lucensi). Medzi nimi bolo napr. bazilejské vydanie výťahu zo 44 kníh dejín Pompeia Troga od rímskeho historika Justína, v úprave nemeckého humanistu Johanna Sicharda (1499-1552) z roku 1530. Jasovský kanonik Gerard Anton Wida v roku 1723 získal benátske vydanie Polyanthey z r. 1507 - populárneho encyklopedického diela od Domenica Naniho Mirabelliho. V roku 1738 premonštrát Ladislav Ignác Haag daroval z knižnice v Louke jasovskému kláštoru postinkunábulu z r. 1510 - knihu nedeľných kázní na obdobie zimných cirkevných sviatkov, od nemeckého teológa a filozofa Gabriela Biela. Po r. 1745 sa vďaka louckému kanonikovi Štefanovi do Jasova dostala ďalšia tlač z r. 1510, pôvodne patriaca do súboru kníh, ktorými v roku 1578 loucký opát a bibliofil Sebastián Freytag z Čepirohov (1533-1585) zariaďoval novozaloženú knižnicu kláštora v Louke. Knihy v jasovskom kláštore však ostávali rozptýlené v celách rehoľníkov a ďalších miestnostiach kláštora.
S príchodom energického a talentovaného louckého administrátora a prepošta Ondreja Antona Sauberera (1700-1779) v r. 1745, nastáva „zlatý vek“ v dejinách jasovského kláštora. Vďaka konsolidácii hospodárskych pomerov sa mohol Sauberer pustiť do veľkolepého stavebného projektu, v ktorom nechal pôvodnú budovu kláštora zbúrať a nanovo postaviť ako monumentálny neskorobarokový kláštorný komplex. V duchu tendencií barokového rakúskeho kláštorného staviteľstva bola v severnom predĺžení osi kostola postavená reprezentačná knižničná sála s dĺžkou 19 metrov, výškou a šírkou 9 metrov. Impozantný priestor bol v roku 1776 korunovaný umeleckou freskovou výzdobou z rúk významného barokového maliara Johanna Lucasa Krackera (1719- 1779), v ktorej okrem tradičného motívu barokových knižničných sál – alegorickej oslavy vied a vzdelanosti, venoval pozornosť aj apoteóze osobnosti a osvietenosti prvého jasovského opáta Ondreja Sauberera, ako mecéna vedy a umenia a jeho tvorivosti a veľkorysosti v iniciatíve výstavby nového kláštora (Obr. 5).
Obr. 5 Medailónový portrét jasovského opáta v rámci freskovej výzdoby kláštornej knižnice
Na vnútorné vybavenie novej knižničnej sály už Saubererovi nezostal dostatok finančných prostriedkov a tak sa monumentálny priestor využíval na reprezentačné účely, príležitostne tu prebiehali generálne a partikulárne kongregácie Turnianskej stolice, na ktorých sa aktívne podieľali aj jasovskí premonštráti.
Jednou z priorít prepošta Sauberera bolo stále zvyšovanie počtu rehoľníkov v jasovskej komunite. V novembri 1770 sa popri slávnostnom otvorení konventu otvoril Teologický inštitút v Jasovskom kláštore a do noviciátu sa prihlásilo osem novicov. O rok neskôr zložili novici 30.11.1771 večné sľuby a o pár dni nato boli vysvätení za kňazov. Medzi nimi bol vysvätený aj Jozef Mallyó (1744-1818), ktorý v rokoch 1772-1780 vykonával funkciu premonštrátskeho knihovníka, historika, archivára a právnika. Po ňom sa zachovala nielen kvalitná zbierka inkunábul, postinkunábul a dejepisných kníh, ale aj rukopisná práca o dejinách uhorskej premonštrátskej cirkárie (Brevis Notitia Circariae Hungaricae Sacri Canonici et Exempti ordinis Praemonstratensis).
Pod vplyvom osvietenstva mal Sauberer veľmi ústretový postoj v otázke pôsobenia premonštrátov z Jasova na stredných a vyšších školách, pri výchove a vzdelávaní uhorskej mládeže. V roku 1773, po zrušení rehole jezuitov, prišli traja premonštráti vyučovať na čiastočne poštátnenú univerzitu v Košiciach (Alma universitas episcopalis) – logiku a metafyziku vyučoval Norbert Šalamon, etiku a prirodzené právo Augustín Stantzel a Michal Taschler. Prepojenie jasovských premonštrátov s intelektuálnym prostredím Košickej univerzity (Universitas Cassoviensis) v rokoch 1773-1787 mala reflektovať pravdepodobne aj freska Alegórie štyroch fakúlt (teológia, právo, medicína, filozofia) na klenbe jasovskej knižnice. Jasovskí premonštráti v roku 1778 prevzali v plnom rozsahu vyučovanie aj na bývalom jezuitskom gymnáziu v Rožňave a časť pedagógov pôsobila na kráľovskej akadémii v Győri, Košiciach a univerzite v Pešti.
Knižnica s približne 1600 zväzkami kníh bola sústredená v miestnostiach na prízemí prelatúry kláštora a slúžila prioritne študijno-vedeckým a pedagogickým potrebám jasovských premonštrátov, pri vyučovaní a výchove ďalších klerikov, pastorácii a administratívno-právnej činnosti hodnoverného miesta. Členovia konventu mali možnosť venovať sa aj vedeckým disciplínam ako teológia, filozofia, právo, história. Premonštráti nezaostávali ani v oblasti literárnej činnosti, najmä čo sa týka písania, alebo prepisovania kázní, oslavných básní, či prejavov pri významných slávnostiach a výročiach, akým bolo aj 50-ročné jubileum primícií samotného Sauberera v roku 1776. V Národnej Szechényiho knižnici v Budapešti sa z tejto príležitosti zachovali oslavné prejavy v latinčine od kanonikov Dominika Meszessyho (1748-1811) a Filipa Singera, ktoré ešte v tom istom roku vydal tlačou košický vydavateľ Johann Michal Landerer.
Z príležitosti povýšenia jasovského kláštora na samostatné opátstvo v novembri 1774, venoval neskorší strahovský opát Bohuslav Herwig (1723-1799) reedíciu svojho apologetického diela novému jasovskému opátovi a dvornému radcovi Saubererovi. V záležitosti knižných darov nezaháľal ani samotný Sauberer, ktorý pre kláštornú knižnicu zaobstaral 6-zväzkové dielo z r. 1770, o kresťanskej etike a morálnej teológii od talianskeho dominikána Giovanniho Vincenza Patuzziho (1700-1769). Kniha bola knihovníkom J. Mallyom zaradená aj do katalógu kníh, ako na to poukazuje rukopisný záznam na prednej predsádke a patitule knihy. Aj keď sa katalóg dodnes nezachoval, ostalo nám známe aspoň pomenovanie jasovskej kláštornej knižnice ako “Bibliotheca Jaszoviensis Canonicorum Regularium Sacri Canonici & Exempti Ordinis Praemonstratensis.“ (Obr. 6)
Obr. 6 Rukopisné označenie jasovskej knižnice z roku 1774
Jozefínska abolícia a obnova rádu v r. 1802
V roku 1787 cisár Jozef II. (1780-1790) zrušil väčšinu reholí na území Habsburskej ríše, medzi nimi aj jasovský konvent. Hnuteľný majetok kláštora bol vydražený, výsada hodnoverného miesta zrušená, archív a najväčšie cennosti boli premiestnene do Budína. Podobný osud postihol aj knižný fond, z ktorého časť odovzdali Univerzitnej knižnici v Budíne a zvyšok preniesli do diecéznej knižnice v Jágri. V auguste 1792 bol priestor knižničnej sály následkom ničivého požiaru kláštora značne poškodený, vrátanie fresiek a klenieb.
Po obnove premonštrátskeho rádu cisárom Františkom I. v roku 1802, sa z niekdajšej 26-člennej rehoľnej komunity do spustnutého a poškodeného kláštora vrátilo 15 osôb. K novovytvorenej jasovskej prepozitúre boli pričlenené konventy v Lelese a vo Veľkom Varadíne (rum. Oradea). Cisár však obnovu rádu podmienil spravovaním hodnoverných miest v Jasove a Lelese, dvanástich farností a cirkevných gymnázií v Rožňave, vo Veľkom Varadíne, Levoči a Košiciach, kde premonštráti mali zabezpečovať výchovu a vzdelávanie uhorskej mládeže. Postupne prevzali aj niekoľko učiteľských miest na fakultách kráľovských akadémií v Košiciach a Veľkom Varadíne, kde do roku 1848 spravovali aj miestne študentské konvikty.
V zložitých finančných a materiálnych podmienkach začala prepozitúra v Jasove svoju obnovenú existenciu. Ešte v priebehu roka bolo do noviciátu prijatých 32 záujemcov o život v ráde, z ktorých väčšina v krátkom čase zložila rehoľné sľuby a odišla pôsobiť na učiteľský post v niektorej z premonštrátskych rezidencií, v duchu cisárskych ustanovení Ratio educationis z roku 1806. S potrebou vyštudovaných rehoľníkov-pedagógov sa pre premonštrátov stalo nutnosťou absolvovať teologické, pedagogické a univerzitné štúdiá (napr. v Budapešti, vo Viedni, v Innsbrucku), mnohokrát zavŕšené doktorátom z rôznych vedných odborov. Výchova rehoľných učiteľov a vedecko-výskumná činnosť v službách katolíckej Cirkvi sa v nasledujúcom období stali hlavnými úlohami jasovského kláštora. Jasovskí rehoľníci sa v priebehu 19. storočia vyprofilovali na uznávaných vedcov a pedagógov, ich gymnáziá boli synonymom kvalitných vzdelávacích inštitúcií s vysokou študijnou úrovňou.
Budovanie kláštornej knižnice po r. 1802
Novovymenovanému jasovskému prepoštovi Ondrejovi Zasiovi (1741-1816), ako niekdajšiemu profesorovi biblickej teológie a rektorovi univerzity v Budíne, záležalo aj na kultúrnom povznesení obnovenej prepozitúry. S jeho podporou mohol niekdajší knihovník Jozef Mallyó usporadúvať navrátené archívy a nanovo budovať kláštornú knižnicu. Vďaka intenzívnym odborným kontaktom Jozefa Mallya s uhorskými historikmi, predovšetkým s jezuitom Štefanom Schönwisnerom (1738-1818) – niekdajším riaditeľom Univerzitnej knižnice v Budíne, sa do jasovskej knižnice podarilo navrátiť 90 kníh, čo bol iba zlomok z pôvodného fondu. Z biskupskej knižnice v Jágri sa nevrátilo nič, preto sa premonštráti veľmi intenzívne začali venovať získavaniu kníh, prostredníctvom darov, výmeny, nákupov, licitácií, alebo z osobných a inštitucionálnych pozostalostí. Taktiež aj súkromné knižnice premonštrátskych kanonikov sa po ich smrti stali súčasťou jasovského knižného fondu.
V r. 1805-1806 J. Mallyovi na pozícii knihovníka pomáhal premonštrát a historik Jakub Koritschnyák (1778-1846), neskorší riaditeľ levočského gymnázia. Knižné prírastky označovali buď rukopisným záznamom, alebo vlepením papierového štítku s čiernotlačovým textom: „Inscriptus Bibliothecae Jaszoviensi Canonicorum Regularium Praemonstratensium, Anno 18..“, kde bolo vynechané miesto pre dodatočné vpísanie posledného dvojčíslia z roku nadobudnutia knihy. Je pravdepodobné, že získané knihy boli zapisované do katalógu, ktorý sa však nezachoval.
Základom novobudovaného fondu sa stali knihy navrátené z Budína a osobná knižnica Jozefa Mallya, medzi ktorými sa nachádzali aj vzácne prvotlače (inkunábuly) z 15. storočia, postinkunábuly (tlače z r. 1501-1520) a tlače 16. storočia. Práve vlastníctvo kódexov, inkunábulí a rôznych knižných rarít určovalo hodnotu a významnosť knižnice. Do roku 1807 sa pre knižnicu podarilo získať ďalšie inkunábuly – Biblia latina cum additione Menardi monachi (Norimberg, 1478), dve knihy kázní (Bazilej, 1485 a Štrasburg, 1487) z knižnice konventu františkánov salvatoriánskej provincie v Košiciach, z daru spišského kanonika Juraja Pallasa to bola tzv. Schedelova kronika s drevorezmi (Štrasburg, 1497). Z knižnice pridruženého konventu v Lelese boli do jasovského fondu včlenené 4 inkunábuly z r. 1483 – 1496, 13 postinkunábul z r. 1504 – 1530 a jeden stredoveký kódex z konca 15. storočia, so zbierkou kázní od dominikána Huga de Prata Florida. Akvizičnou činnosťou premonštrátov, predovšetkým jasovských knihovníkov a opátov, v priebehu 19. storočia do knižnice, ako cimélie, pribudli ešte 3 ďalšie stredoveké kódexy – texty kanonického práva z r. 1469 od generáleho vikára vacovského biskupa Benedikta Šalamúna z Nagykörosu, výklad Piesne piesní z konca 14. storočia od dominikána a oxfordského profesora Róberta Holcota a tzv. formulárová zbierka ostrihomského prímasa a kráľovského kancelára Mikuláša Oláha zo začiatku 16. storočia. Celkovo sa premonštrátom knižný fond podarilo obohatiť o takmer 130 inkunábul, vykazujúcich provenienciu prevažne v rakúskych kláštorných knižniciach (kláštory augustiniánov v Klosterneuburgu a Dürnsteine, kláštor kartuziánov v Mauerbachu, kláštor benediktínov v Sankt-Lambrechte, jezuitské kolégium vo Viedni), ale aj v Čechách (premonštrátske kolégium sv. Norberta v Prahe, jezuiti z Litomyšla), na Morave (jezuiti z Brna) a v Taliansku (dominikánsky konvent v Bolzane, kláštor pasionistov a kolégium sv. Barnabáša v Miláne, sanktuárium sv. Michala vo Florencii). Umelecky najvzácnejšie prvotlače boli tie, ktoré boli ručne prizdobované bohatou knižnou výmaľbou a s plátkovým zlatom (Obr. 7), napr. prvý zväzok augsburskej tlače predlutherského nemeckého prekladu biblie (Biblia germanica) z r. 1477, prvá časť benátskeho vydania latinskej biblie s výkladom Mikuláša z Lyry z r. 1482 a 1483, alebo druhý diel bazilejského vydania Pantheologie od Raineria z Pisy z roku 1477.
Obr. 7 Iluminovaná výzdoba úvodného fólia inkunábuly
Do jasovského knižného fondu bola včlenená aj časť významnej knižnice bývalého jezuitského kolégia v Košiciach (Collegium Cassoviensis Societatis Iesu), ktorého budovy a kostol prevzali premonštráti do správy v roku 1811. Na chóre a bočných balkónoch akademického kostola Najsvätejšej Trojice v Košiciach bola práve táto časť kníh dlhodobo uskladnená v nevyhovujúcich podmienkach. Po poštátnení levočského gymnázia v r. 1852 bola do Jasova presunutá aj učiteľská knižnica levočských premonštrátov (A´ Lӧcsei Prémonstrát Rendü Tanítók házi könyvtár). Narastajúci počet členov jasovskej prepozitúry, ako aj nutnosť pokrývať výučbu predmetov na viacerých gymnáziách viedli k intenzívnemu obohacovaniu kláštornej knižnice, ktorá v roku 1885 mala už 25 315 zväzkov. Knižné prírastky tvorili aj vlastné vedecké práce premonštrátov z oblasti teológie, filozofie, histórie, prírodopisu, matematiky a jazykovedy. Viaceré z nich boli od polovice 19. storočia tlačené priamo kláštornej tlačiarni v „Jasovskom zámku“ (In Castrum Jászó).
O konkrétnom usporiadaní knižnice v tomto období však nemáme žiadne údaje, je známe len jej umiestnenie v rámci kláštora - na východnej strane prízemia budovy konventu, ktorú obývali prevažne novici a nižší klérus. Tí tu mali okrem učební zriedené aj múzeum, prírodovedný kabinet aj spomínanú kníhtlačiareň.
V knižnici mal svoje čestné miesto glóbus od Jana Felkla z r. 1871-1874, aj numizmatická zbierka Jozefa Mallya, tvorená mincami uhorských panovníkov a sedmohradských kniežat. V chodbe prelatúry pozdĺž opátskeho chrámu, sa priamo nad archívom hodnoverného miesta nachádzala ešte súkromná knižnica jasovského opáta. Poznáme aj mená niektorých ďalších premonštrátskych knihovníkov, ktorí v priebehu 19. storočia mali na starosti jasovskú knižnicu – Václav Kohaut (1835-1839), Norbert Fischer (1839-1853), Leopold Madarassy (1862-1871), Arnold Kussinszky (1871-1875) a Alojz Richnavszky (1886-1887). Kláštornú knižnicu poctil 2. septembra 1857 svojou návštevou aj mladý cisár František Jozef I. (1830-1916). Pri tejto príležitosti bola premonštrátmi zavedená pamätná kniha jasovskej knižnice (Liber Memorialis Bibliothecae Jaszoviensis), v ktorej prvé čestné miesto bolo vyhradené pre cisárov podpis. Ide o mimoriadne zaujímavú pamiatku, nakoľko tu rôzni (aj prominentní) návštevníci a obdivovatelia knižnice zanechávali svoje podpisy až do októbra 1944.
Skvostná a priestranná baroková knižničná sála ostávala bez kníh a vnútorného vybavenia až do roku 1894. Vtedy sa do jej obnovy a celkového zveľadenia pustil jasovský opát František Benedek (1893-1900), ktorému sa pre tento účel podarilo získať 20 000 zlatých. Poškodené Krackerove fresky boli v r. 1895 reštaurované architektom a akademickým maliarom Gejzom Mirkovszkym (1855-1899), z čoho sa zanechal aj pamätný nápis na východnej stene knižnice. Kvôli zväčšeniu kapacity knižnice boli do západnej a východnej časti knižnice osadené dve secesné liatinové vretenovité schodiská, ktoré viedli na novú galériu po obvode knižnice. Honosné kovania na zákazku vyhotovila strojárenská dielňa košického majstra a podnikateľa Karola Poledniaka st. (1853-1915). Umelecký stolár Tischler v neďalekom Nižnom Medzeve vyrobil secesné drevené regály, na účel uloženia kníh. Knihy z miestností na prízemí konventu, v počte približne 28 500 zväzkov, boli presťahované do hlavnej knižničnej sály, ktorá po takmer 120 rokoch od svojho dokončenia začala naplno slúžiť svojmu účelu.
Odborným usporiadaním a katalogizovaním knižného fondu bol poverený Karol Kudora (1851-1916), hlavný knihovník Univerzitnej knižnice v Budapešti (Obr. 8, spolu s tímom siedmich univerzitných študentov. V úzkej spolupráci s jasovským priorom Marekom Argalácsom a knihovníkom Albínom Tóthom v priebehu júna až augusta 1897 knihy roztriedili a uložili do regálov podľa odborov a formátov do 16 skupín. Súbežne na kartotečných lístkoch vytvorili ručne písaný menný a signatúrny katalóg kníh, ktorý sa zachoval dodnes. Zvlášť boli vyčlenené tzv. Miscellanea, kódexy, inkunábuly (prvotlače), tzv. Hungarica (32 starých uhorských tlačí zo 16. storočia), rukopisy a periodiká. O svojom počine zanechali zápis v pamätnej knihe jasovskej knižnice. Pre účely štúdia bol v strede sály umiestnený masívny pozdĺžny stôl s glóbusom, svietnikmi a thonetovými stoličkami (Obr. 9). Medzi regálmi boli vitríny so zbierkou mincí, minerálov, neskôr aj s dreveným modelom milánského dómu. Nad dverami vstavanej knižnej kartotéky bol zavesený portrét opáta Františka Benedeka, ako hlavného zveľaďovateľa priestorov knižnice a jej zariadenia. Hlavný aj vedľajší vstup do knižnice strážili portréty sv. Norberta, zakladateľa premonštrátskeho rádu. Starostlivosť o knižnicu po Albínovi Tóthovi prevzal knihovník Žigmund Szentkirály (1898 – 1908). Členovia rádu mali ku knihám z knižnice neobmedzený prístup, na požiadanie bolo možné zaslať výpožičku aj osobám mimo kláštora, avšak iba s povolením jasovského opáta.
Obr. 8 Knihovník Karol Kudora.
Obr. 9 interiér jasovskej knižnice v r. 1918
Osudy jasovskej knižnice v 20. storočí
Po roku 1918 do jasovského knižného fondu pribudli knižnice niektorých fár, ktoré patrili pod správu jasovského kláštora, posledné knižné prírastky pribudli po r. 1920. Teologický inštitút mal zriadenú samostatnú knižnicu v dvoch miestnostiach v severnom rohu na prízemí konventu. Nad nimi, o poschodie vyššie, mala miestnosti ešte knižnica pre klerikov. Dlhoročnými správcami jasovskej knižnice boli od roku 1932 premonštráti, historici a archivári Dr. Vavrinec Tibor Spilka (1898-1960) a Dr. Kornel Imrich Lágyi (1899-1989). Za pôsobenia jasovského titulárneho prepošta a apoštolského administrátora Alfonza Alexandra Novotného (1862-1943) a hospodárskeho správcu Ambróza Maximiliána Ebergényiho (1895-1952) v rokoch 1933-1936, bol fond kláštornej knižnice sprístupnený verejnosti, taktiež aj archív, kostol a opátska kaplnka s obrazárňou. V júli 1935 redaktori a publicisti Anton Prídavok a Vilém Kún v priestoroch knižnice realizovali vysielanie pre Košický rozhlas. Do priestorov kláštora, mimo hlavnej knižničnej sály, boli v októbri 1935 uložené knižnice zo zrušených premonštrátskych gymnázií a rádových domov v Košiciach a Rožňave, v roku 1948 pribudla knižnica premonštrátskeho prepoštstva v Lelese. Tieto prírastky rozšírili jasovský knižný fond na približne 80 000 zväzkov.
Po zrušení reholí a kláštorov československou komunistickou mocou v apríli 1950, knižnica a majetok jasovského kláštora prešli pod správu Slovenského úradu pre veci cirkevné, resp. Slovenského náboženského fondu. Z jeho iniciatívy sa kláštor v Jasove stal jedným z miest, kde boli v rámci zvozovej akcie v r. 1950-1952 sústredené knižnice zo zrušených kláštorov a inštitúcií na východnom Slovensku (Obr. 10). Boli to knižnice minoritov z Levoče a Spišského Štvrtka, dominikánov z Košíc, seminára v Rožňave, slovenského gymnázia v Košiciach, košických kníhkupcov Haymanna a Mildnera, taktiež aj rôzne rukopisy a fondy súkromných knižníc členov premonštrátskeho rádu, pričom najväčšou z nich bola približne 4000 zväzková knižnica jasovského priora Alfonza Novotného. Ako posledná bola v roku 1959 privezená knižnica minoritov z Brehova. Časť týchto fondov sa reštitúciami v 90. rokoch 20. storočia dotknutým reholiam prinavrátila. Dnes sa v celom kláštore nachádza takmer 100 000 kníh.
Obr. 10 Interiér jasovskej knižnice v r. 1956, po zvozovej akcii zrušených knižníc z východného Slovenska
Starostlivosť o historické fondy bola v roku 1954 zverená Matici slovenskej, ktorá tu mala zriadené miestne pracovisko (MS - MP Jasov) až do 90. rokov 20. storočia. Ako matiční knihovníci tu pôsobili Dr. Ladislav Hučko st., Gejza Machay, Marián Hanispak a PhDr. Ružena Parová. Z iniciatívy Matice Slovenskej boli v roku 1975 z fondu kláštornej knižnice vyvezené 4 stredoveké kódexy, inkunábuly z 15. storočia, postinkunábuly zo začiatku 16. storočia, ako aj zbierky rukopisov, ktoré sú dodnes uložené v depozitároch Slovenskej národnej knižnice v Martine. Reštitúciami po roku 1990 bol kláštor v Jasove aj s historickým knižným fondom navrátený Rádu Premonštrátov – Opátstvo Jasov.
Spracovala: Mgr. Veronika Timuľáková
knihovník, historik
Literatúra
A jászóvári premontrei kanonokrend jubileumi névtára történeti bevezetésel 1802-1902. Budapest, 1902.
A Jászóvári premontrei kanonokrendi prépostság névtára az 1944-ik évre. Jaszóvár, 1944.
BALÁŽOVÁ, Barabara. Domus Dei et Domus Sapientiae – poznámky k nástenným maľbám Johanna Lucasa Krackera (1719-1779) v Jasove. In: Jasovskí premonštráti v premenách času. Zborník z medzinárodnej konferencie. Košice, 2012, s. 57-72.
BOHATTA, Johann – HOLZMANN, Michael: Adressbuch der Bibliotheken der Oesterreich-ungarischen Monarchie. Wien, 1900.
CEJPEK, Jiří et al.: Dějiny knihoven a knihovnictví. Praha, 2002.
ČERMÁK, Dominik: Premonstráti v Čechách a na Moravě. Praha - Strahov, 1877.
ELIÁŠ, Štefan et al.: Dejiny Košíc v dátach. 2. diel. Včasný novovek 1526-1711. Košice, 2012.
ELIÁŠ, Štefan et al.: Dejiny Košíc v dátach. 3. diel/A,B. Novovek 1711-1849. Košice, 2014.
GÜNTHEROVÁ-MAYEROVÁ, Alžbeta: Jasov. Bratislava, 1958.
GYULAI, Éva: A jászóvári prépostság 17. század végi ábrázolása Joseph Peschka kamarai építész rajzán (1783). In: Történelem és Muzeológia – Internetes Folyóirat Miskolcon, 4, 1-2, 2017, s. 57-67. Dostupné z: http://tortenetitar.hermuz.hu/wp-content/uploads/2020/04/4_GYULAI__.pdf (citované, október 2020)
JANKOVIČ, Ľubomír et al.: Inkunábuly: umenie európskych knižných tvorcov 15. storočia v zbierke Slovenskej národnej knižnice. Martin, 2014.
JURÁNKOVÁ, Jana: Kláštor a kostol premonštrátov v Lelese. Diplomová práca. Bratislava, 2012.
KNEIDL, Pravoslav: Z historie evropské knihy: po stopách knih, knihtisku a knihoven. Praha, 1989.
KOTRUSOVÁ, Júlia: Dejiny premonštrátskeho kláštora sv. Jána Krstiteľa v Jasove v stredoveku. Trnava, 2017.
KOTVAN, Imrich: Inkunábuly v Košiciach, v Jasove a v Spišskej Kapitule. Košice, 1967.
KOTVAN, Imrich – FRIMMOVÁ, Eva: Inkunábuly Slovenskej národnej knižnice Matice slovenskej v Martine. Martin, 1988.
KURUC, Štefan Angelus: Historické práce jasovských premonštrátov (18. – pol. 20. stor.). In: Stav a vízie cirkevných dejín na Slovensku: zborník z medzinárodnej vedeckej konferencie. Prešov, 2011, s. 153-170.
KUŠNIRÁKOVÁ, Ingrid: Obnova náboženských rádov v Uhorsku po smrti Jozefa II. a ich vyrovnávanie sa s dôsledkami sekularizácie. In: Forum Historiae, 9, 1, 2015, s. 10-33. Dostupné z: http://www.forumhistoriae.sk/sites/default/files/kusnirakova1.pdf (citované, október 2020).
KUZMÍK, Jozef: Knižné zbierky a knižnice na Slovensku v stredoveku a renesancii. Martin, 1989.
KUZMÍK, Jozef: Štatistické prehľady knižníc na území Slovenska podľa stavu z r. 1885, 1912-13, 1932 a 1953. In: Knižnice na Slovensku. Sborník o vývoji významnejších slovenských knižníc. Martin, 1954, s. 116-137.
LÁSZLÓOVÁ, Henrieta: Hodnoverné miesta na Slovensku. In: Ars Notaria, 4, 1999, s. 9-19.
LÁSZLÓOVÁ, Henrieta: Premonštráti a ich vývoj v stredoveku. In: Rehole a kláštory v stredoveku. Banská Bystrica, 2002, s. 113-132.
MAŤOVČÍK, Peter: Premonštrátsky kláštor Sv. Kríža v Lelesi v rannom stredoveku (do r. 1355). In: Bibliotheca Strahoviensis, 2, 1996, s. 7-30.
MAGDOLEN, Roman. Knihy sú svedomím človečenstva. In: Košický večer, roč. 7 (28), 26.7.1996.
NÁTAFALUSSY, Kornél – LENNER, Július Ferdinand: Jászó und die mit ihr vereinigten Propsteien Lelesz und Promontor von Grosswardeien. Würzburg & Wien, 1882.
PAROVÁ, Ružena. Knižnica rádu premonštrátov. Bibliothek des Prämonstratenserordens. In: Handbuch der Historischen Buchbestände In Deutschland, Österreich und Europa. Dostupné z: http://fabian.sub.uni-goettingen.de/fabian?Jasov (citované, október 2020)
SABÓL, Eugen: Býv. Premonštrátska knižnica v Jasove. In: Knižnice na Slovensku. Sborník o vývoji významnejších slovenských knižníc. Martin,1954, s. 172-175.
SOPKO, Július: Skriptori a skriptóriá kláštorov na Slovensku. In: Dejiny a kultúra rehoľných komunít na Slovensku. Trnava, 1994, s. 85-96.
SOPKO, Július: Stredoveké kódexy slovenskej proveniencie I. Stredoveké latinské kódex v slovenských knižniciach. Martin,1981.
SOPKO, Július: Stredoveké kódexy slovenskej proveniencie II. Stredoveké latinské kódexy slovenskej proveniencie v Maďarsku a v Rumunsku. Martin, 1982.
ŠARLUŠKA, Vojtech: Inventár rukopisov Archívu literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice. Rukopisy historických knižníc na Slovensku IV. (Jasov). Martin, 2010.
TIMUĽÁKOVÁ, Veronika: Reformácia a rekatolizácia v knižnej kultúre – náhľad do historického fondu knižnice Opátstva Jasov. In: Liber – verbum - monumentumque III. Prešov, (v tlači).
TIMUĽÁKOVÁ, Veronika - DZIVÁ, Zuzana: Z osudov knižnice konventu sv. Kríža v Lelese. In: Kniha 2020: zborník pre problémy a dejiny knižnej kultúry na Slovensku. Martin, (v tlači).
