Narodený okolo 1097, † 13. januára 1127

Gottfried a jeho brat Otto patrili k rodu vestfálských kappenberských grófov, spriaznených so sálskou a štaufskou dynastiou. Po obliehaní a zničení Münsteru roku 1121 odovzdali 31. mája 1122 proti vôli svojho svokra grófa Friedricha z Arnsbergu hrad Kappenberg sv. Norbertovi. Došlo tak k založeniu prvého kláštora premonštrátskej rehole v Nemecku. Ďalšie prepoštstvá vznikli roku 1123 na Gottfriedových statkoch v Ilbenstadte (Wetterau) a roku 1128 vo Varlare pri Coesfelde (Vestfálsko). Manželka Jutta a jeho sestry Godberga a Beatrix vstúpili do kappenberského kláštora kanoničok, ktorý bol okolo roku 1200 preložený do Oberndorfu pri meste Wesel. Po smrti grófa Friedricha prijali roku 1124 biely rádový odev aj obaja bratia. V Kappenbergu zriadil Gottfried nemocnicu pre chudobných a núdznych a sám v nej tiež pracoval.
Roku 1125 povolal Norbert svojho žiaka do Prémontré, kde bol Gottfried vysvätený na akolytu, a roku 1126 do Magdeburgu. Zo zdravotných dôvodov sa musel Gottfried čoskoro vrátiť do Ilbenstadtu, kde sotva tridsaťročný 13. januára 1127 zomrel.

Ostatky: Kappenberg a Ilbenstadt
Schválenie úcty: 1614 pre Kappenberg, 22.01./08.03.1728 pápežom Benediktom XIII.
Zobrazovaný ako gróf/rytier, ako premonštrát, s odloženou korunou, modelmi kostolov, miskou na chlieb a lebkou, ako kľačí pred anjelom s krížom a korunou, so zemeguľou, žezlom a vencom perál pri nohách, so zjavením malého Ježiša, ktorý mu nasadzuje korunu.

Narodený neznáme, † 3. marca 1175

Friedrich bol synom chudobnej vdovy z Hallumu (Frísko). Veľmi skoro bolo v jeho živote badať, že je povolaný stať sa kňazom. Získal laické vzdelanie, až neskôr mohol študovať Písmo sväté v Münsteri. Po úspešnom zakončení štúdia pracoval najskôr ako učiteľ. Neskôr bol vysvätený na kňaza a pôsobil ako kaplán, potom ako farár v Hallume. Jeho cieľom tam bolo vybudovať nemocnicu a založiť kláštor. Potom, čo prežil istý čas u premonštrátov v Marienweerd, aby sa zoznámil s kláštorným životom, zhromaždil okolo seba niekoľko spoločníkov a roku 1163 spolu s nimi založil kláštor Mariengaarde, zasvätený Matke Božej. Muži a ženy tam najskôr žili spoločne, premonštrátky sa však neskôr presťahovali do susedného Bartlehiemu. Fridrich zostal v personálnej únii s týmito miestami a to tak, že bol zároveň opátom, farárom v Hallum a rektorom Bartlehiemu.
V kláštore premonštrátok v Bartleheime Friedrich ochorel, vrátil sa do Hallum, kde v rovnakom kostole, v ktorom mal aj primície, slávil svoju poslednú svätú omšu. Po bohoslužbe sa odobral do opátstva a tam 3. marca 1175 v kruhu svojich spolubratov zomrel.

Ostatky: Leffe
Schválenie úcty: 22.01./08.03.1728 Benediktom XIII.
Zobrazovaný ako opát, zakladateľ a staviteľ, s kvetinami v rukách a Máriiným monogramom.

Narodený okolo roku 1093, † 10. februára okolo roku 1164

Ako dvorný kaplán biskupa Burkharda z Cambrai sa Hugo, predtým klerik kláštornej kapituly svojho rodného mesta Fosses-la-Ville blízko Namuru, pripojil k sv. Norbertovi, ktorého spoznal 26. marca 1119 ve Valenciennes. Oslovil ho zvlášť Norbertov ideál radikálneho nasledovania Krista. Hugo sa čoskoro stal Norbertovou pravou rukou. Slúžil ako jeho zástupca pri riadení materského kláštora Prémontré. Keď bol zakladateľ rehole menovaný magdeburským arcibiskupom, zvolili spolubratia svojho priora Huga po roku 1128 za prvého opáta v Prémontré. Postavil opátsky kostol a budovy konventu. Aby medzi početnými domami, ktoré Norbert založil, zachoval jednotu, zvolal všetkých ich predstavených na stretnutie, z ktorého sa neskôr vyvinula generálna kapitula. Zostavil taktiež prvé stanovy a knihu ceremónií s liturgickými predpismi premonštrátskej rehole a nechal spísať životopis sv. Norberta. Vďaka Hugovi sa dosiahol poriadok, ktorý mladej reholi umožnil pretrvať storočia. Hugo je považovaný za organizátora a prvého generálneho opáta premonštrátov, ktorý sa podstatne podieľal na vnútornom upevnení a rýchlom rozkvete rehole. Rehoľa sa pod jeho vedením rozrástla na viac než 100 kláštorov. Roku 1161 Hugo po 33 rokoch ako opát Prémontré odstúpil a zomrel 10. februára zrejme v roku 1164.

Ostatky: Rím
Schválenie úcty: 13. 07. 1927 Piom XI.
Zobrazovaný ako rehoľník s kapucňou, ako opát, s kalichom a almuciom, modelom kostola, so stanovami či liturgickými predpismi, pri stretnutí s Burkhardom a Norbertom, alebo pri predstavovaní Zmŕtvychvstalému Kristovi Norbertom.

Narodený neznáme, † 17. februára 1178

Po kázni sv. Norberta v Cambrai sa Evermod roku 1120 ešte ako mladík pripojil k tomuto putujúcemu kazateľovi. Stal sa jedným z Norbertových najvernejších učeníkov, sprevádzal ho pravdepodobne do Antverp a neskôr do Magdeburgu. Na cestách s Norbertom zostal až do jeho smrti. V premonštrátskom kláštore Gottesgnaden blízko Magdeburgu, založenom roku 1131, pôsobil ako viceprepošt a provizor, od roku 1134 ako prepošt. V rokoch 1138-1154 bol provizorom v Magdeburgu a založil štyri nové kláštory: Havelberg, Jerichow, Quedlinburg a Pöhlde. Roku 1154 mu bolo zverené obnovené biskupstvo Ratzeburg, ktoré predtým roku 1066 zaniklo pri povstaní Vendov.
S pomocou niekoľkých spolubratov, ktorých si priviedol z Magdeburgu, premenil biskup Evermod katedrálnu kapitulu, len nedávno inštalovanú, na kapitulu premonštrátsku. Vďaka svojej úspěšnej misijnej práci medzi prevažne pohanskými Vendmi býva tiež nazývaný „apoštol Vendov“ a „Svetlo Saska“. Jeho biskupstvo bolo dobre zorganizované. V Ratzeburgu začal okolo roku 1165 so stavbou súčasnej katedrály a položil tak základný kameň i pre budúce mesto. Starý a vyčerpaný zomrel Evermod 17. februára 1178.

Ostatky: nie sú
Schválenie úcty: 20. 03. /12. 04. 1728 Benediktom XIII.
Zobrazovaný ako biskup, ktorý káže Vendom, s aspergilom a roztrhnutou reťazou, so spolubratmi pri posteli umierajúceho sv. Norberta.

Narodený neznáme, † 29. marca 1250

Ludolf bol premonštrátsky katedrálny kanonik pri katedrále v Ratzeburgu a zastával tam istý čas úrad komorníka. V roku 1236 bol menovaný za ratzeburského biskupa. Žil so svojimi spolubratmi v tieni katedrály tak prísnym životom, že jeho kláštor dostal označenie „carcer ordinis“ (rádove väzenie). Ludolf vložil všetku svoju silu do služieb Cirkvi: kázal a konal pastoračné návštevy. Pokladá sa za spoluzakladateľa kláštora Rehna v Meklenbursku. Pápež Inocent IX. mu zveril i niekoľko politických misií. Najťažšie skúšky musel podstúpiť pri sporoch so štátnou autoritou. Knieža Albert zo Saska-Lauenburgu – prezývaný „Saský medveď“, sa zmocnil niektorých statkov, ktoré patrili katedrále. Ludolf sa postavil na odpor, zato ho Albert nechal uvrhnúť do väzenia a mučiť. Bol si vedomý, že sa jeho postup nestretáva s pochopením medzi ľuďmi, preto bol Ludolf po dlhšej väzbe prepustený a prevezený ku kniežaťu Jánovi z Meklenburska, kde ho prijali františkánky z Wismaru. Ludolf zomrel 29. marca 1250 na následky väznenia; je uctievaný ako mučeník za práva a slobodu Cirkvi.

Ostatky: Hamborn
Schválenie úcty: 20. 03./12. 04. 1728 Benediktom XIII.
Zobrazovaný ako biskup, pri uzdravovaní mladíka so šípom v hlave, s nástrojmi mučenia (škripec, sekera, kopia, meč, hák na kladkostroji) a palmou víťazstva, pri zjavení Evermoda a Isfrída.

Narodený okolo roku 1150, † pravdepodobne 4. apríla 1241

Herman, pochádzajúci z Kolína, vstúpil už ako mladík okolo roku 1162 do premonštrátskeho kláštora Steinfeld a bol poslaný na štúdia do Mariengaarde vo Frísku. Po kňazskom svätení bola tomuto veľkému ctiteľovi Panny Márie zverená popri duchovnej starostlivosti o komunity sestier aj služba v sakristii a refektóriu opátstva. Pri tejto fyzickej práci rozvinul mimoriadny vnútorný život a obdržal mystické dary.
Herman bol obdivovaný pre svoje videnia a extázy, ale zároveň bol aj terčom posmechu a sužovaný chorobami. V mystickom zasnúbení s Pannou Máriou dostal prezývku „Jozef“. Ako steinfeldský kanonik napísal niekoľko hymnov ku cti Bohorodičky, jeden komentár k Piesni piesní a básne o sv. Uršule a jej družkách – všetko v štýle plnom citu. Herman-Jozef je jedným z prvých, ktorí uctievali Nejsvätejšie Srdce Ježišovo, a síce v autentickej mystike, živenej Písmom svätým. Popri kajúcom zmýšľaní, pokore a hlbokej spiritualite bola chválená aj jeho šikovnosť pri výrobe a opravách hodín. V pôste roku 1241 sa zostarnutý Herman-Jozef vydal do blízkeho kláštora cisterciačiek v Hovene pri Zülpichu, kde na Zelený štvrtok (snáď 4. apríla 1241) zomrel.

Ostatky: Steinfeld
Schválenie úcty: 22. 01./08. 03. 1728 Benediktom XIII. a 11. 08. 1958 Piom XII.
Zobrazovaný ako premonštrát s Máriou a Ježiškom, s jablkom, ľaliou, kalichom s ružami, kalichom, kľúčom, písacími potrebami, ako dieťa, ako podáva Ježiškovi jablko, pri „mystickom zasnúbení“ s Máriou (s odovzdaním prsteňa), pri videní „Srdca Ježišovho“

Narodený okolo 1180, † 6. júna 1134

Norbert z rodu pánov z Gennep bol kanonikom kolegiátnej kapituly sv. Viktora v Xantene a prijal subdiakonské svätenie bez toho, aby žil výnimočným duchovným životom. Okolo rokov 1108-1109 ho nachádzame ako dvorného kaplána kolínskeho arcibiskupa Friedricha a pred rokom 1110 u cisára Henricha V., ktorého sprevádza do Ríma, kde panovali nepokoje ohľadom investitúry. Dňa 28. mája 1115 – podľa správy z Vita A – bol pri ceste na koni do Vredenu zhodený z koňa bleskom a prežil radikálnu konverziu. Naplnený veľkou láskou ku Kristovi sa úplne oddal gregoriánskej reforme Cirkvi, ktorá mala v úmysle obnoviť vita apostolica. Preto sa nechal v decembri 1115 v jeden deň vysvätiť na diakona a kňaza a následný čas strávil ako putovný kazateľ na cestách; povolenie mu k tomu udelil roku 1118 v kláštore St. Gilles pápež Gelasius II. Na Vianoce roku 1121 zložil spolu s niekoľkými druhmi sľuby a dal tak na želanie pápeža Kalixta II. a s podporou biskupa Bartolomeja z Laonu základ rehole z Prémontré, ktorá sa rýchlo rozšírila po celej Európe. Sľúbili, že budú žiť podľa učenia a spôsobu správania sa apoštolov a podľa Reguly sv. Augustína. Za habit zvolil Norbert režnú vlnu a nie čiernu látku – chcel vraj, aby jeho ľudia boli svedkami zmŕtvychvstania ako anjeli pri Ježišovom hrobe. Slávenie svätej omše bolo centrom dňa.
Generácia zakladateľa sa tiež vyznačovala hlbokou úctou k Panne Márii, ktorá bola zvolená za patrónku prvého kostola. Popri kanonikoch žili v Prémontré aj laickí bratia a sestry, ktorí sa v hospici starali o ubytovanie chudobných a pútnikov. Keď Norbert odovzdal vedenie spoločenstva priorovi Hugovi de Fosses, vydal sa znova kázať a získavať druhov pre svoje reformné hnutie; vznikli kláštory v Antverpách, Kappenbergu, Cuissy, Floreffe, Laone a na ďalších miestach. Nový, Norbertom iniciovaný, rád bol potvrdený pápežom Honoriom II. dňa 16. februára 1126.
Rok 1126 znamenal pre život putujúceho kazateľa veľký prelom. Na ríšskom sneme v Speyeri bol menovaný magdeburským arcibiskupom. Dňa 18. júna 1126 dorazil Norbert bosý a v kajúcom odeve do svojho biskupského mesta. Čakalo naňho plno práce – bolo treba odstrániť nešváry a odvolať postúpenie cirkevného majetku iným osobám. Norbert sa dal okamžite do práce, pričom jeho prvým cieľom bola reforma duchovenstva. Priviedol si do Magdeburgu spolubratov z Prémontré a zveril im kostol „Našej milej Panej“; v Gottesgnaden a Pöhlde navyše založil premonštrátske kláštory. Ako pastier svojej diecézy zameral rehoľný život svojich spolubratov viac na pastoračné úlohy než na stiahnutie sa zo sveta podľa spôsobu Prémontré. Za tých iba osem rokov biskupskej služby nemohol uskutočniť všetky svoje plány; po jeho smrti pokračovali jeho spolubratia v misii u Vendov. Posledné roky jeho života sú charakteristické politickými aktivitami v službách Cirkvi a cisára. Podieľal sa na obnove mieru medzi cisárom Lotharom III. a pápežom Inocentom II.; horlivo obhajoval pápeža Inocenta II. proti vzdoropápežovi Anakletovi. Ako zastupujúci arcikancelár pre Taliansko sprevádzal v roku 1132 kráľa Lothara na cisársku korunováciu do Ríma. Po ceste sa nakazil pravdepodobne maláriou. Na Zelený štvrtok ešte požehnal posvätné oleje, ale svoju poslednú svätú omšu na Veľkú noc už slúžil sediac. Dňa 6. júna 1134 zomiera v Magdeburgu. Jeho ostatky boli v rokoch 1626/1627 prevezené do Opátstva Strahov (Praha).

Ostatky: Strahov/Praha
Schválenie úcty: 28. 07. 1582 Gregor XIII.
Zobrazovaný ako premonštrát (občas s kapucňou) a arcibiskup, s monštranciou, kalichom (s pavúkom), evanjeliárom a olivovou ratolesťou, s Tanchelmom či spútaným diablom pri nohách.

Narodený okolo 1115, † 15. júna 1204

Isfríd, kanonik z opátstva Kappenberg, od roku 1159 prepošt Jerichowa a staviteľ románskeho kláštorneho kostola. Od roku 1178 biskupom v Ratzeburgu a nástupcom sv. Evermoda na tomto stolci. Zaslúžil sa o stavbu katedrály a zriaďovanie farností, podporoval christianizáciu vendského územia. Voči Vendom sa ukázal ako mierny sudca a snažil sa ich presvedčiť svojimi kázňami. V roku 1190 navštívil opátstvo Floreffe, ktoré bolo po požiari prázdne a podarilo sa mu presvedčiť klerikov, aby sa vrátili (rok a pol boli rozptýlení), obnovil kláštor a za jeden deň posvätil sedem oltárov. V roku 1190 posvätil kostoly v Posteli a v roku 1194 v Klosterrath. V spore medzi Štaufmi a Welfmi sa postavil na stranu porazeného vojvodu Henricha Saského a Bavorského, ktorému už skôr zložil lénnu prísahu. Bránil práva svojho ľudu pred cisárom Friedrichom a jeho vazalom Bernardom z Anhaltu. Zomrel 15. júna 1204.

Ostatky: nie sú
Schválenie úcty: 20. 03./12. 04. 1728 Benediktom XIII.
Zobrazovaný ako kanonik s pohárom vína a knihou, ako biskup, pri liečení mladíkových očí, pri zašľapovaní postavy k zemi.

Sv. Adrián, mučeník
Narodený okolo 1528, † 9. júla 1572;

a sv. Jakub Lacoupe, mučeník,
Narodený okolo 1542, † 9. júla 1572

Adrián Jansen, prezývaný „Becanus“, pretože pochádzal z Hilvarenbeek (Brabantsko), vstúpil roku 1544 do premonštrátskeho opátstva Middelburg v nizozemskej provincii Zeeland. Pôsobil ako novicmajster a kaplán. Okolo roku 1560 sa stal farárom v Agterkerke a roku 1572 farárom v Monster.
Adrián bol vo svojej farnosti, kde žilo aj niekoľko kalvínov, príkladným pastierom. Roku 1572 prepadli faru „gézovia“ a Adriána a jeho spolubrata Jakuba Lacoupe, ktorý v Monster pôsobil ako kaplán, uniesli. Rovnaký osud postihol aj jedného augustiniána a dominikána, jedenásť františkánov a štyroch svetských kňazov; museli kráčať ulicami mesta cez pokrikujúci dav, bití a ponižovaní, podrobiť sa prísnym výsluchom, pri ktorých obhajovali reálnu prítomnosť Krista v eucharistii a primát pápeža. Odopreli im jedlo, kruto ich týrali a mučili, nakoniec ich vzali do Gorcumu (Gorinchem) a tam ich obesili.
Aj Jakub Lacoupe z Oudenaarde (Flandry) bol kanonik opátstva Middelburg. Roku 1566 prestúpil k reformácii, stal sa protestantským pastorom a kázal proti katolíckej cirkvi. Jeho otec a brat, ktorý bol tiež premonštrátom v Middelburgu, ho dokázali o pár mesiacov neskôr prehovoriť k návratu do kláštora.
Opát Nikolaus van den Bucht ho po piatich rokoch pokánia v opátstve Marienweerd menoval roku 1572 kaplánom v Monster. Spolu so svojim farárom Adrianom Jansenem zomrel 9. júla 1572.

Ostatky: Gorcum, Brusel a Averbode
Schválenie úcty: 24. 11. 1675 Klementom X. a 29. 06. 1867 Piom IX.
Zobrazovaní ako premonštráti, s oprátkou, pri šibenici, s tiarou, kalichom, monštranciou, knihou a
palmou víťazstva.

Narodený okolo 1170, † 14. júla 1217

Český šľachtic Hroznata sa narodil okolo roku 1170. Po skorej smrti otca bol vychovávaný u sestry Vojslavy, ktorá žila v Krakove. Po návrate do Čiech sa tento nadaný mladý muž oženil, ale veľmi skoro stratil ženu i syna. Miesto sľúbenej účasti na krížovej výprave do Svätej zeme založil okolo roku 1193 premonštrátske opátstvo Teplá a okolo roku 1202 kláštor sestier Chotěšov. Neskôr sa v Teplé sám stal rehoľníkom. Tradícia hovorí, že bol do bieleho habitu premonštrátov oblečený v Ríme pápežom Inocentom III. Vďaka bohatým skúsenostiam s hospodárskymi otázkami ho opát Jan vymenoval za svojho zástupcu a správcu majetku. Hroznata sa celou silou zasadzoval za vec opátstva. Bol preto nepriateľmi kláštora zajatý a uväznený na hrade Hohenberg vo Fichtelgebirge (Smrčiny) alebo Alt-Kinsbergu pri Chebe, aby bolo možné vymáhať výkupné. V zajatí, kde bol mučený, tento známy zakladateľ kláštora a horlivý premonštrát, verný správca a nepoddajný obranca kláštora 14. júla 1217 zomrel hladom.

Ostatky: Teplá
Schválenie kultu: 16. 09. 1897 Levom XIII.
Zobrazovaný ako premonštrát s modelom/modelmi kostola, pri mariánskom zjavení, s železnými reťazmi a putami, vo väzení, s korunou na hlave či pri nohách, v agónii, s palmou víťazstva.

Narodený asi 29. septembra 1227, † 13. augusta 1297

Gertrúda bola dcéra grófa Ľudovíta z Durínska a Hessenska a jeho ženy sv. Alžbety. Otec padol niekoľko týždňov pred jej narodením počas siedmej krížovej výpravy. V súlade so sľubom, ktorý dala jej tehotná matka, bolo dieťa zverené kláštoru premonštrátiek Altenberg (obec Solms) blízko Wetzlaru. V tomto kláštore bolo dievča vychované a doň tiež vstúpila. Hoci aj Alžbeta len niekoľko rokov po narodení Gertrúdy v roku 1231 zomrela, spomínalo altenberské kláštorné spoločenstvo stále na jej návštevy, pri ktorých grófka spolu so sestrami priadla a plietla. Keď mala Gertrúda osem rokov, mohla sa v máji 1235 v Marburgu zúčastniť svätorečenia svojej matky. Vo svojich 21 rokoch sa stala treťou altenberskou magistrou. Zo svojho dedičstva dala postaviť gotický kláštorný kostol a domy pre chudobných a chorých, v ktorých činorodo pracovala. Gertrúda bola zapálenou podporovateľkou krížových ciest a zavedenia sviatku Tela a Krvi Pána, ktorý sa v Altenbergu slávil už v roku 1270. Ako žena pokánia a odriekania mala charizmu zmierovať znepriatelených ľudí. Po 49 rokoch ako predstavená, zomrela 69 ročná Gertrúda 13. augusta 1297 na následky ťažkej choroby.

Ostatky: Altenberg
Schválenie úcty: 22. 01./08. 03. 1728 Benediktom XIII.
Zobrazovaná ako premonštrátka s rochetou, almuciom a berlou abatyše, s levom, ľaliou, krížom, nástrojmi utrpenia, kľúčom, knihou a tiarou, so zjavením dieťaťa Ježiša s krížom, ktorý jej nasadzuje tŕňovú korunu.

Slávime 30. augusta (v Poľsku: 1. septembra)
Bl. Bronislava,
Narodený okolo 1203, † 29. augusta 1259

Šľachtičná Bronislava z Kamień/Großstein (Slezsko) vstúpila roku 1219 do kláštora premonštrátiek Zwierzyniec, kde žila 40 rokov. Bola príbuznou dominikánskeho svätca Hyacinta a pri jeho smrti 15. augusta 1257 mala videnie, v ktorom ho Mária vovádzala do neba. Jej ustavičná modlitba, rozjímanie o utrpení Ježiša Krista a úcta ku sv. Krížu, veľmi pôsobili na jej súčasníkov. Za jej života Tatári dvakrát zničili Krakov a okolie vrátane kláštora; ťahali za sebou stopu biedy. Navyše v tých rokoch prebiehala v Európe morová epidémia. Bronislava bola s podporou spolusestier vždy „anjelom útechy“ pre chorých, ktorým pomáhala duchovne i materiálne – rozdeľovala potraviny, oblečenie a lieky. Kríž jej bol pomocou i oporou, takže je často znázorňovaná pri modlitbe pred Ježišom, ktorý jej ukazuje kríž a hovorí: „Tvoj kríž je môj kríž; tvoja sláva bude i mojou slávou.“ Pri všetkých ťažkostiach Bronislava nikdy nestratila nádej, často sa uchyľovala do ústrania kopca Sikornik blízko Krakova, aby sa modlila. Tam i 29. augusta 1259 zomrela.

Ostatky: Zwierzyniec/Krakov
Schválenie úcty: 23. 08. 1839 Gregorom XVI.
Zobrazovaná je ako premonštrátka so závojom a ľaliou, pri modlitbe pred Ježišovým krížom.

Narodený 4. mája 1757, † 13. októbra 1793

Peter-Adrián Toulorge sa narodil v Muneville-le-Bingard (Normandia). Stal sa svetským kňazom a v decembri 1782 kaplánom v Doville. Zažil tam veľké nadšenie farára-premonštráta Jacquesa-Françoise Le Canut, s ktorým často navštevoval premonštrátske opátstvo Blanchelande. Nadchol ho ideál sv. Norberta a do jeho rehole vstúpil. Po schválení civilnej ústavy vykonával tento kanonik službu v okolitých farnostiach. Keď sa dopočul o zákone z 26. augusta 1792, ktorý všetkých kňazov, ktorí zastávali verejný úrad a nezložili prísahu na revolučnú ústavu, odsudzoval na deportáciu, myslel si, že sa ho týka, a rozhodol sa odcestovať na anglický ostrov Jersey. Tam zistil, že sa mýlil, odišiel pri prvej príležitosti späť a vykonával svoju pastoračnú službu tajne aj naďalej. V septembri 1793 bol Peter-Adrián zatknutý a odsúdený. Tribunál bol o jeho pobyte na ostrove Jersey síce presvedčený, ale nemal žiadne dôkazy. Peter-Adrián sa rozhodol povedať pravdu aj napriek riziku straty života. V noci pred svojou smrťou napísal tri dojemné listy, jeden končí slovami: „prajem ti Božie požehnanie, v predvečer svojho umučenia.“ Peter-Adrián Toulorge zomrel 13. októbra 1793 v Coutances na gilotíne a začal byť uctievaný ako „mučeník za pravdu“.

Ostatky: nie sú
Blahorečenie: 29. 04. 2012 Benediktom XVI.
Zobrazovaný je ako premonštrát, s gilotínou a evanjeliárom.

Narodený 11. apríla 1897, † 20. októbra 1924

Franz Alexander Kern pochádzal z Viedne, roku 1915 sa stal vojakom a z Prvej svetovej vojny sa vrátil s ťažkým zranením. Po obliečke v premonštrátskej reholi 18. októbra 1920 prijal brat Jakub 23. júla 1922 kňazské svätenie a pôsobil ako angažovaný pastier vo farnostiach okolo Gerasu. Trýznivé bolesti svojho vojnového zranenia chápal ako pokánie za zblúdenie svojho spolubrata, ktorý krátko predtým založil českú národnú cirkev. Jakub Kern pri svojich primíciách vyhlásil, že „po tejto Kvetnej nedeli prídu Pašie“. Jeho kázeň vychádzala zo srdca a dotýkala sa poslucháčov, charizma a autentický život „dobrého pána Jakuba“ ľudí fascinoval. Roku 1923 mu museli za lokálneho umŕtvenia vybrať tri rebrá –
jeho krížova cesta začala. Aby sa zotavil, strávil niekoľko mesiacov v Merane. Keď sa vrátil do Dolného Rakúska, začal sa znovu venovať pastorácii, jeho stav sa však zhoršoval. Bol opäť prevezený do nemocnice, kde musel veľmi trpieť. Dňa 20. októbra 1924, v deň, na ktorý boli plánované jeho večné sľuby, absolvoval poslednú operáciu. Jakub Kern zomrel na poludnie pri vyzváňaní na Anjel Pána: „Prijmi ma, Pane, a budem žiť“ – tieto slová by pri slávnostných sľuboch trikrát spieval.

Ostatky: Geras
Blahorečenie: 21. 06. 1998 Jánom Pavlom II.
Zobrazovaný je ako študent, vojak a premonštrát, so srdcom, s tŕňovou korunou, pri žehnaní.

Narodený neznáme, † 5. júna 1152

Rytier Gilbert, príslušník vyššej šľachty z Auvergne, sa na radu premonštrátskeho opáta Ornifia z kláštora Dilo zúčastnil druhej krížovej výpravy (1147-1149), o ktorej vo Vézelay kázal sv. Bernard a ktorú viedol francúzsky kráľ Ľudovít VII. Výprava skončila vojenskou katastrofou. Gilbert, ktorý tento nebezpečný podnik prežil, sa spolu so ženou Petronillou a dcérou Ponciou rozhodol zasvätiť Bohu a vstúpiť do kláštora. Rozdal časť svojho veľkého majetku chudobným a zriadil kláštor sestier Aubeterre, kam vstúpila jeho žena a dcéra. Keď sa sám stal premonštrátom v Dilo, založil Gilbert opátstvo Neuffontaines a roku 1151 sa stal jeho prvým opátom.
Podľa vzoru sv. Norberta zriadil špitál, ktorý sa stal vďaka zázrakom, ktoré sa v ňom udiali, rýchlo známym. Ako človek kajúci a milosrdný sa sám staral o mnoho trpiacich. Nosili k nemu predovšetkým ťažko choré deti. Kládol na nich ruky a vracal ich uzdravené rodičom. Gilbert zomrel 5. júna 1152 vyčerpaný pokánim a ťažkou prácou.

Ostatky: nie sú
Schválení úcty: 22. 01./08. 03. 1728 Benediktom XIII.
Zobrazovaný je ako premonštrát s natiahnutou rukou a núdznymi ľuďmi, ako opát a staviteľ či pri porade
s architektom, s modelom kostola či kláštora, pri žehnaní, s atribútmi vojenskej služby pri nohách.

Narodený neznáme, † 13. novembra 1230

Siard pochádzal z frískej šľachtickej rodiny a študoval v kláštornej škole v Mariengaarde, kde bol v tom čase opátom sv. Friedrich. Tu zrejme pred rokom 1175 požiadal o prijatie do noviciátu. Po 20 rokoch kláštorneho života bol v roku 1194 zvolený za piateho opáta v Mariengaarde. Počas všedných dní sa od spolubratov nelíšil, ani habitom, ani stravovaním, ani bývaním a ani správaním. Svoj kláštor viedol ako dobrý vodca po duchovnej aj materiálnej stránke; Mariengaarde za jeho čias prekvitalo. Keď sa Siard vydával na cesty, bral so sebou vždy veľký kôš chleba, aby mohol rozdeľovať svoj proviant medzi chudobných. Mal charizmu obmäkčovat nenávisť a zmierovať rozhádané strany. Siard pomáhal spolubratom pri fyzickej práci, zvlášť na poliach. Premonštráti z Mariengaarde vedení svojim opátom recitovali počas žatvy žalmy. Spolubratom, ktorí museli opúšťať dom, želal tri veci: šťastný odchod, pokojný pobyt a dobrý návrat. Po 36 rokoch opátskej služby ukončil Siard svoj pozemský beh 13. novembra roku 1230.

Ostatky: Tongerlo, Windberg a Leffe
Schválenie úcty: 22. 01./08. 03. 1728 Benediktom XIII.
Zobrazovaný je ako opát, pri delení chleba zo svojho košíka medzi chudobných a pútnikov.