Spiritualita premonštrátov
Zakladateľ premonštrátov – svätý Norbert z Xanten
Svätý Norbert sa narodil približne v roku 1082 v Xantene (100 km. severne od Kolína nad Rýnom). Jeho otec Herbert bol pánom hradu Gennep a jeho matka Hedviga pochádzala z rodu lotrinských vojvodov. Norbert ako druhý najstarší syn sa podľa vtedajšieho zvyku vydal po duchovnej dráhe a stal sa kanonikom xantenskej kapituly. Aj keď sa stal kanonikom nebol horlivým pre Pána a ponechal si život a spôsoby svetského človeka. Bol však veľmi múdry a nadaný a preto sa neskôr pre svoje schopnosti dostal na dvor kolínskeho arcibiskupa a neskôr na dvor cisára Henricha V. Sprevádzal aj cisára do Ríma, kde bol Henrich r. 1111 korunovaný pápežom Paschalom II. avšak cisárovo násilné vystúpenie proti pápežovi kvôli boju o investitúru sa Norberta hlboko dotklo a bolo jednou z prvých príčin, kedy sa Norbert zamýšľal aj nad sebou a nad zmenou svojho života. V lete, v roku 1115, pred Norberta, ktorý sedel na koni a išiel v búrke, udrel blesk. Norbert spadol z koňa a vtedy sa rozhodol zmeniť svoj život a snažil sa o nápravu. Dovtedy bol subdiakonom, no rozhodol sa nechať sa vysvätiť kolínskym arcibiskupom na kňaza a putoval odteraz ako kazateľ na mnohé miesta a hlásal horlivo slovo Božie. V roku 1118 rozdal celý svoj majetok a odobral sa do St-Gilles v južnom Francúzsku, kde sa zdržiaval pápež Gelasius II. Od neho dostal Norbert oficiálne dovolenie pôsobiť ako hlásateľ viery. Vie sa, že svätý Norbert kázal tak oduševnene, že svojimi kázňami obracal mnohých ľudí, aby zmenili svoje životy a častokrát si za miesta svojich kázní vyberal mestá a dediny, kde v ďalekej alebo blízkej minulosti kázali mnohí heretici útočiaci na Kristovu prítomnosť vo sviatosti oltárnej. Na mnohých miestach, kde svätý Norbert kázal o Eucharistii prehlboval vieru a úctu ku oltárnej sviatosti a ľudia zanechávali bludy a prichádzali za Norbertom. Taktiež po mnohých kázňach a príkladnom živote Norberta, prichádzali mladí ľudia za ním túžiaci pripojiť sa a žiť tak ako žije aj on. Neskôr sa laonský biskup vidiac Norberta a jeho zápal pre Boha a Cirkev, ktorého nasledujú aj mnohí muži, rozhodol ponúknuť Norbertovi ľubovoľné miesto vo svojej diecéze, aby tam založil kláštor pre seba a svojich nasledovníkov. Norbert si vybral údolie Prémontré, kde sa muži usadili a toto miesto sa stalo zárodkom premonštrátskeho rádu. Norbert aj s piatimi nasledovníkmi zložili ako prví doživotné sľuby na Vianoce v roku 1121 a pre svojich nasledovníkov vybral regulu sv. Augustína, ktorou sa riadia premonštráti až dodnes. Postupne sa začal rád rozrastať nielen v Prémontré, ale aj v okolí a neskôr aj v iných krajinách. Šesť rokov po založení rádu bol Norbert pápežom Honoriom II. menovaný za magdeburského arcibiskupa. Jeho reformné snahy vzbudzovali na jednej strane obdiv, no na druhej strane však vyprovokovali Norbertových odporcov k násilnému zásahu proti nemu. V r. 1128 odovzdal Norbert vedenie premonštrátskeho rádu svojmu priateľovi Hugovi, ktorý sa pokladá aj za prvého opáta premonštrátov. Norbert zomrel 6. júna 1134 a bol pochovaný v tamojšom kláštornom kostole, r. 1627 boli jeho ostatky prevezené do premonštrátskeho kláštora na Strahove v Prahe, kde sú uložené až doteraz. Slávny výrok rádového zakladateľa, uznaného v roku 1582 pápežom Gregorom XIII. za svätého, znie: „Bol som na dvore, žil som v kláštore, pôsobil som vo vysokých čestných úradoch cirkvi, a všade som sa naučil, že nie je nič lepšie, než odovzdať sa úplne Bohu.“
Svätý Norbert sa zvykne zobrazovať buď v premonštrátskom rehoľnom odeve alebo v rúchu arcibiskupa. V ruke drží kalich alebo monštranciu a niekedy leží pri jeho nohách aj bludár Tanchelm, ktorý popieral Kristovu prítomnosť v Eucharistii.
Spiritualita premonštrátov
Rehoľa premonštrátov je kanonická rehoľa. Naša spiritualita bola zakorenená v dávnych mníšskych a kanonických tradíciách Cirkvi. Inšpirujeme sa životom nášho Svätého Otca sv. Norberta, ako aj spismi a Regulou sv. Augustína. Premonštráti, žijúci kontemplatívnym aj pastoračne aktívnym alebo apoštolským životom, sú prví, ktorí udržiavali spolu v jednote to, čo sa javí na prvý pohľad ako niečo protichodné. Naša spiritualita je založená predovšetkým na veľkej oddanosti nášmu Pánovi skutočne prítomnému v Najsvätejšej sviatosti, ako aj na osobitnom mieste v našom živote, Panne Márii, najmä jej Nepoškvrnenému počatiu.
Premonštrátsky život stojí na 4 hlavných pilieroch:
- communio – spoločenstvo
- contemplatio – kontemplácia
- actio – činnosť
- stabilitas – stabilita miesta
- COMMUNIO
Premonštrátske prežívanie spoločenstva je oveľa viac než len o tom, že niekoľko bratov žije spolu. Život v spoločenstve je základnou súčasťou norbertinského dedičstva a teda aj rádovej spirituality. Je to život v rodinnom kruhu bratov či sestier. Je to život spoločenstva lásky, spoločenstva, ktoré si navzájom dôveruje. Život v spoločenstve je zo svojej podstaty životom pre druhých. To nie je len myšlienka Norberta či Augustína, ale je to myšlienka života prvých kresťanov – a to je vlastne myšlienka stojaca už na začiatku Písma svätého ako vyjadrenie vlastnej podstaty človeka (Gn 2,18: Nie je dobré, aby bol človek sám), čo v dôsledku privádza človeka k tomu, ku ktorého obrazu a podobe je stvorený a ktorý toto nebytie pre seba, ale pre druhého od večnosti prežíva ako trojjediné spoločenstvo. Život v spoločenstve je teda najvlastnejšou realizáciou Božieho obrazu v nás a je tiež veľmi praktickou a denne sa ponúkanou príležitosťou, ako viac vrastať do Božej blízkosti a získavať Kristovo zmýšľanie. Je to zmýšľanie prijatia zodpovednosti za dobro a spásu ako celého spoločenstva, tak každého jednotlivého brata. Je to zmýšľanie ochoty zriekať sa seba a obetovať sa pre druhého, ktorého potreby budú nadradené potrebám a prianiam vlastným. Kanonický život je teda životom v spoločenstve – spoločenstvo života, spoločenstvo modlitby, spoločenstvo lásky. Svätý Augustín už na začiatku svojej rehole (ktorú aj premonštráti prijali za vlastnú) apeluje: „Zvlášť dbajte o zachovávanie jednomyseľnosti, veď preto ste sa združili v jedno spoločenstvo. Majte jednu dušu a jedno srdce v Bohu!“ Spoločenstvo je miestom, kde sa človek stretáva s Bohom, prijíma jeho lásku a odpovedá na ňu. Tento spoločný život je jednak ohromnou silou a oporou pre každého jednotlivca (pre jeho duchovný život aj pre jeho apoštolát), ale zároveň je už sám o sebe svedectvom a apoštolátom. Bratia zjednotení v láske ukazujú navonok krásu a pravdu Boha, ktorá je potom zdrojom a silou lásky k druhému človeku. Aj dnes, hoci je dnešná doba iná ako Norbertova, je základom života premonštrátov spoločenstvo. I keď nie je vždy možné, aby všetci bratia bývali v centrálnom kláštore, je snahou, aby aj bratia rozptýlení vo farskej či inej pastorácii žili aspoň v menších spoločných komunitách.
2. CONTEMPLATIO
Pri kontemplácii nemyslíme hneď nejakú mystiku, no kontempláciou sa myslí neustále hľadenie na Pána, teda ukotvenie dennodenného života v Bohu. Konkrétne povedané ide o kláštorom (či spoločenstvom) vytvárané a podporované prostredie modlitby. Jadrom života kanonikov je chórová modlitba. Preto aj centrom dňa premonštrátov je spoločná oslava Boha predovšetkým liturgiou hodín, ktorá je oficiálnou modlitbou Cirkvi. Náš Vykupiteľ chcel, aby jeho život, ktorý začal vo svojom smrteľnom tele svojimi modlitbami a svojou obeťou, neustále pokračoval počas vekov v jeho mystickom tele, ktorým je Cirkev. A preto je modlitba Cirkvi zároveň modlitbou, ktorú Kristus v spojení so svojím telom-cirkvou prináša Otcovi. Konať modlitbu Cirkvi znamená nielen „modliť sa“, ale najmä nechať zaznieť svoj hlas v Kristovi a jeho hlas v nás. Preto táto laus Deo in choro (chvála Boha v chóre) je pre premonštrátskych kanoníkov nielen dôležitou súčasťou modlitby, ale hlavným pilierom modlitebného stretnutia s Kristom. Súčasne je zdrojom, inšpiráciou a dušou ich ďalšej modlitby. Denná modlitba cirkvi taktiež privádza k živému zaľúbeniu vo Svätom písme, z ktorého je táto modlitba nielen utkaná, ale zároveň povzbudzuje k častému čerpaniu z tohto prameňa živej vody, ktorý sa potom stáva nevysychajúcou inšpiráciou osobnej modlitby každého rehoľníka. Svätý Norbert bol človekom naskrz eucharistickým, čo sa premietlo nielen do jeho nasadzovania sa v prospech hájenia pravdy reálnej prítomnosti Božieho Syna v Eucharistii, ale čerpania sily z Eucharistie a eucharistické zmýšľanie (obe) boli pre neho charakteristickým rysom. A tak aj pre premonštráta nie je dôležité, len dôstojné slávenie Eucharistie, ale stretnutie s eucharistickým Pánom je záležitosťou aj mimo svätej omše v osobnej adorácii. K tomu všetkému napomáha klíma mlčania (vonkajšieho i vnútorného), ktorá vhodne a primerane vypĺňa určité časti dňa a určité miesta, aby tak maximálne napomáhalo človeku rásť a poskytovalo možnosť stretávať sa s Bohom.
3. ACTIO
Premonštráti, ako všetky „staré“ stredoveké rady, nie sú presne vyprofilovaný, čo do zamerania a konkrétnej náplne svojej činnosti. Táto konkrétna špecializácia bola vlastná až neskorším kongregáciám a inštitútom. Avšak ku premonštrátom bytostne patrí apoštolská činnosť a harmonicky sa dopĺňa so životom zhrnutým pod pojmom contemplatio. Táto nešpecifikácia premonštrátov patrí skôr k výhodám. Žiadna apoštolská práca (zlučiteľná s ich komunitným a modlitebným životom) nie je proti premonštrátskej spiritualite a ich forme života. Predovšetkým sa premonštráti venujú pastoračnej službe vo farnostiach v okolí kláštora, no taktiež sú premonštráti, ktorí sa venujú vyučovaniu na školách, pracujú pre Božie kráľovstvo v rôznych špecifických skupinách (zdravotníctvo, armáda, kultúra, drogovo závislí) a vďaka svojím osobným darom a charizmám sa rôzne venujú aj práci s mládežou, rodinám, seniorom a pod.
4. STABILITAS
Premonštráti sú spoločenstvom spoločne žijúcim a pracujúcim, ale to neznamená, že kdekoľvek a akokoľvek. Sú spoločenstvom-rodinou a tá má svoj domov. Tým je pre premonštrátov vždy ich domovský/centrálny kláštor kanónie. Tam vstupujú, tam prebieha ich formácia, k tomu domu, miestu a spoločenstvu bratov do danej kanónie sú viazaní, k tomu miestu si budujú vzťah, na toto miesto skladajú svoje sľuby a nech ich apoštolská činnosť zavedie kamkoľvek , vždy majú v sebe živé vedomie, že v tomto hlavnom kláštore je ich domov. V mnohých kláštoroch sa snažia premonštráti práve kvôli sľubu stabilitas sústrediť život v hlavnom kláštore a vytvárať jednu spoločnú komunitu, avšak v kláštoroch, kde majú premonštráti aj farnosti a iné pastoračné miesta, život iba v jednej komunite nie je vždy možný a preto kvôli prežívaniu a upevňovaniu tohto spoločenstva sa pravidelne všetci premonštráti spoločne schádzajú, aby boli vo vzájomnom spoločenstve a prežívali spoločenstvo a stabilitas aspoň takýmto spôsobom.
Ak by sme chceli zhrnúť našu spiritualitu iba do jedinej vety, tak najlepšie ju vystihuje práve veta, ktorá je aj premonštrátskym heslom, pochádzajúca zo Sv. písma: „pripravený na každé dobre dielo“ (2 Tm 3, 17). Táto jedna veta nás učí, že je dôležité mať otvorené a načúvajúce srdce voči Bohu a to predovšetkým v modlitbe, aby sme dokázali rozpoznať, kde nás Pán volá, aká je jeho vôľa a ako mu môžeme najlepšie pomáhať pri šírení jeho kráľovstva tu na zemi a následne našej ochoty ísť všade tam, kde nás Boh pošle a slúžiť ľuďom v rôznych oblastiach a situáciách.