História rádu
Nástupca sv. Norberta – Hugo de Fosses:
V roku 1128, teda dva roky po tom, ako bol Norbert zvolený za magdeburgského arcibiskupa, bol za opáta v Prémontré jednomyseľne zvolený blahoslavený Hugo de Fosses. Norbert z Magdeburgu určil, že opát z Prémontré bude zároveň aj predstaveným celého rádu. Pravdepodobne ešte v tom roku ( alebo v roku 1129, alebo 1130 ) sa v Prémontré uskutočnila prvá generálna kapitula rádu. Tu sa stanovilo, že generálny opát, ako aj opáti a prepošti všetkých rádových komunít, budú volení doživotne; generálna kapitula bude najvyšším riadiacim orgánom rádu; bude sa konať každoročne; od sviatku Povýšenia sv. Kríža až po Veľkú noc – teda sedem mesiacov, bude zdržanlivosť od mäsa.
Za Huga žilo v Prémontré 570 rehoľníkov a rehoľníc. Žili v jednom kláštore – muži od žien prísne oddelení. Hugo sa zaslúžil o to, že ženské kláštory sa oddelili od mužských. Po Norbertovej smrti založil Hugo priamo, alebo nepriamo cez sto kláštorov ( okrem európskych krajín napríklad aj v Palestíne ). Roku 1142, v čase prebiehajúcich križiackych výprav, odchádza niekoľko Norbertových žiakov z Francúzska do Jeruzalema, kde zakladajú opátstvo sv. Samuela ( v roku 1187 zničené Saladinom ). V Palestíne mali rovnako aj opátstvo sv. Habakuka, zničené taktiež v r. 1187. Po zničení opátstiev založili ďalšie opátstvo v Akkone, aj toto však bolo v roku 1291 zničené.
V roku Hugovej smrti ( 1164 ) bol celkový počet premonštrátskych kláštorov 261. Bol pochovaný v Prémontré pred oltárom sv. Ondreja. Roku 1660 bol s biskupovým povolením, počas generálnej kapituly, otvorený jeho hrob, jeho ostatky vložené do skrine a uložené do sakristie, roku 1794 boli premiestnené do farského kostola Bassoles pri Prémontré, roku 1910 boli premiestnené do sakristie laonskej katedrály, roku 1914 opäť do Bassoles a odtiaľ do belgického premonštrátskeho kláštora Sylva – Domini – Isaac.
X12. – X13. storočie:
V tomto období sa novo založený rád rozrastal. Hugovým nástupcom v úrade generálneho opáta sa stal Filip de Reims. Z dvadsiatich štyroch prvých generálnych opátov je deväť blahoslavených. Na začiatku 13. storočia bol rád rozdelený na cirkárie – pre každú zem bola zriadená jedna cirkária. V čase, keď sa rád rozrastal sa od tejto zásady upustilo, menšie cirkárie sa zlúčili do jednej veľkej.
dnešné Francúzsko : 6 celých, 4 na územie Francúzska zasahovali čiastočne
dnešné Nemecko : 7, 4 na územie Nemecka zasahovalo čiastočne
Anglicko : 3
Belgicko, Holandsko : 2, 2 zasahovali do Francúzska
Dánsko a Nórsko : v 1290 spojené do jednej
Čechy : 2
Uhorsko : patrila k najväčším cirkáriám
Španielsko
Taliansko
Medzi domy rádu sa do polovice 13. storočia počítali aj domy v Palestíne, v Grécku a na Cypre.
14. storočie:
Rád je na vrchole slávy. Bratov zdobí prísny život, vzdelanosť, vysoká úroveň. Stavajú sa nové kostoly, kláštory, domy pre chorých, pútnikov, hospodárske budovy … Kláštory sú ohniskami vzdelanosti celých krajov.
15. storočie:
Od generálneho opáta Jána IX. Agnetea ( 1449 – 1458 ) sa začína obdobie úpadku rehoľného života všeobecne. Medzi opátmi a ostatnými rehoľníkmi sa začína vytvárať priepasť, opáti sa viac ako rehoľnému vedeniu venujú skôr majetkom a politike. Do riedenia rádu stále viac zasahovali panovníci. Urovnanie situácie nedosiahli ani Agneteovi nástupcovia Šimon de la Terriere ( 1458 – 70 ), Hubert I. ( 1470 – 97 ), Ján X. de l´Ecluse ( 1497 – 1512 ).
16. storočie:
V tomto, pre rád smutnom období, dochádzalo k rušeniu viacerých kláštorov. Po rozmachu reformácie bolo veľa kláštorov rušených, prípadne zaberaných, navyše boli kláštory zverované komendátorom. Od 1516 dostali privilégium menovať opátov francúzski králi. Hoci pod podmienkou, aby boli opáti dobre vzdelaní a mali príslušné svätenie, za opátov boli často menovaní tí, ktorí si len takýmto spôsobom chceli zvyšovať príjmy. Za zmienku stojí, že v roku 1500 mal rád 311 mužských a 104 ženských kláštorov, v roku 1600 189 mužských a 44 ženských kláštorov, teda za sto rokov ubudlo 122 mužských a 60 ženských kláštorov.
17. storočie – do pádu Prémontré:
Začiatok 17. storočia bol charakterizovaný upevňovaním štátnych cirkví, čo malo za následok, že rád žil v niektorých krajinách úplne samostatne, keďže panovníci zabraňovali v stykom cez hranice. Posledným komendátorským generálnym opátom bol kardinál Richelieu ( 1636 – 42 ), ktorý sa vymenoval sám a v podstate nikdy nebol potvrdený Svätou stolicou . Krátko pred svojou smrťou Richelieu oľutoval všetky bezprávia, ktoré rádu spôsobil.
18. storočie zasadilo rádu, a najmä kláštoru Prémontré, 2 tvrdé rany. Najprv jansenizmus, ktorý rýchlo zachvátil celé Francúzsko a potom Francúzska revolúcia. 2. novembra 1790 musel Prémontré opustiť 55. generálny opát Ján Krstiteľ L´Ecuy ( jeho srdce je uložené pri ostatkoch sv. Norberta na Strahove ). Kostol v Prémontré bol zbúraný, pokusy o následnú obnovu Prémontré boli márne.
19. storočie:
Začiatkom 19. storočia sa zdalo, že dôjde k zrušeniu rádu. Okrem zrušenia Prémontré došlo k veľkému rušeniu kláštorov aj na území, kde panoval Jozef II. V rokoch 1782 – 1835 prebiehalo veľké rušenie kláštorov : Rakúsko, Francúzsko, Belgicko, Švajčiarsko, Porýnie, Prusko, ostatné Nemecko, Poľsko, Španielsko. Po roku 1835 bol stav žalostný : celkovo len 9 mužských a 6 ženských kláštorov. Rád však môže byť zničený až vtedy, keď prestane konať svoje poslanie. Bratia a sestry zbylých kláštorov nikdy neprestali túžiť po Bohu. Veľkou pomocou im v tom bolo dodržiavanie tzv. premonštrátskeho pätora. Pri obnovovaní rádu, okrem životaschopnosti kláštora, sú potrebné aj politické pomery, ktoré obnovovaniu prajú, alebo nie. Postupne sa začal obnovovať rádový život v Belgicku, Holandsku, Francúzsku, rád sa obnovil aj v Anglicku, koncom 19. storočia boli založené misie v Brazílií, belgickom Kongu ( neúspešne sa skúšali misie aj v Alžíre a na Madagaskare ), bratia boli posielaní aj do Spojených štátov, od roku 1923 boli zakladané komunity aj v Indii.