Premonštrátska spiritualita prežívaná laikmi

V konštitúciách premonštrátskeho rádu sa v 35. článku III. kapitoly píše: „Niektorí kňazi, ale aj laici, muži i ženy, vedení akousi duchovnú náklonnosťou, hľadajú v komunitách nášho rádu duchovné povzbudenie i miesto ľudského a kresťanského spoločenstva, aby, žijúc naďalej vo vlastných životných podmienkach, prehĺbili svoju vieru a apoštolskú aktivitu, a preto túžia po užšom spojení s niektorou komunitou rádu. V jednotlivých komunitách nech sú stanovené formy, vhodné pre takýto styk a spojenie. „

Toto je stručná a základná charakteristika tercirov. Sú to laici, ktorí sa cítia priťahovaní premonštrátskou spiritualitou a chcú ju v užšom spojení s rádom prežívať vo svojich životných podmienkach. Zameriame sa jednak na pôvod a vznik tejto formy a potom na spiritualitu alebo, povedzme, základné rysy života terciára. Predtým sa však aspoň krátko pokúsime o stručný prehľad existujúcich foriem života v premonštrátskej spirituality, či už formálne alebo aspoň duchovne spriaznených .s rádom.

Premonštrátska spiritualita v rôznych formách života

Základ premonštrátskeho rádu tvoria kanónie rehoľných bratov. Pôvodne v ráde existovali tzv. podvojné kláštory, ale čoskoro došlo k ich zrušeniu a ženské a mužské kláštory sa vyvíjali samostatne. Keby sme sa zamerali na históriu jednotlivých kanónií, ako mužských, tak aj ženských, zistili by sme, že osud niektorých kláštorov bol veľmi pohnutý. Dnes existujú iba štyri ženské kanónie, ktoré sú súčasťou rádu a spadajú pod jeho priamu jurisdikcii. Za zmienku určite stojí skutočnosť, že dve z týchto kanónií získali tento štatút až v poslednom čase. Jedna z nich je obnovením v podstate najstaršej ženskej kanónia (Doksany, Česká republika) tá druhá je zaujímavá tým, že je úplne novým založením bez predchádzajúcej histórie (Tehachapi, USA).

Pôvodné ženské premonštrátske kláštory boli kontemplatívnymi komunitami. Sestry sa venovali modlitbe a práci vo vnútri kláštora a tiež sa starali o hostí. Všetky už spomínané ženské kanónie sú kontemplatívne a nadväzujú na pôvodný spôsob života sestier premonštrátiek. Týmto sestrám tiež patrí titul kanonisky. Okrem nich však dnes existujú ďalšie štyri ženské premonštrátske kláštory, ktoré sú tiež svojim spôsobom života komunitami kontemplatívne, ale spadajú pod jurisdikciu miestneho biskupa. Sú to domy Imbramovice a Zwierzynec v Poľsku, a Toro a Villoria de Orbigo v Španielsku. Do nedávnej doby sa k nim ešte radil kláštor v Bonlie vo Francúzsku, ktorý zanikol smrťou posledné sestry.

Okrem týchto sesterských založenie vznikla v minulom storočí ďalšie spoločenstva, a to ako rehoľné kongregácie, ktoré sa riadia vlastným právom. Sú to česká a slovenská provincia Kongregácie sestier premonštrátiek (Svätý Kopeček, ČR a Vrbové, Slovensko), ďalej Sestry premonštrátky v Maďarsku (Zsámbék), sestry vo Švajčiarsku (Berg Zion) a v Nemecku (Rot an der Rot). Okrem sestier vo Švajčiarsku, ktoré boli založené s cieľom adorácie Najsvätejšej sviatosti, sú tieto kongregácie apoštolsky činné, takže sa vo väčšej či menšej miere venujú činnosti mimo kláštora. Ide predovšetkým o práce vo farnostiach, v školách, o starostlivosti o chudobných a pod. Zvláštnou fundáciou sú holandské sestry v Mariengaarde, ktoré tiež spadajú pod jurisdikcii miestneho biskupa, ale žijú v blízkosti premonštrátskeho opátstva, s ktorým úzko spolupracujú, a pracujú na čiastočný úväzok mimo dom s cieľom byť uprostred sveta. Je to len malá a mladá komunita štyroch sestier založená v roku 1992.

Okrem mužov a žien rehoľníkov a rehoľníčok je súčasťou rádu  tzv. III. rád, čiže spoločenstvo laikov žijúcich vo svete, slobodných, ženatých či vydatých, ktorí chcú napodobňovať ideál sv. Norberta. Tejto forme života vnútri premonštrátskeho rádu sa teraz budeme venovať.

Laické hnutia sprevádzajúce Norbertovo založenia – vznik III.rádu

Ako sme už uviedli, premonštrátsky rád vzniká v čase, keď naprieč rôznymi vrstvami spoločnosti rastie záujem o život podľa príkladu prvých kresťanov. Keďže hlavnými centrami vzdelanosti a duchovného života sú v tej dobe kláštory a kapituly kanonikov, laici sa k nim často obracajú o radu v otázkach svojho duchovného života. Tak sa stáva, že medzi laikmi a duchovnými centrami vznikajú určité vzťahy. Toto možno považovať za púhy zárodok toho, čo sa dnes nazýva tretími rádmi, ich dnešnej podobe predchádzali v dejinách rôzne formy. V neskorších dobách sa týmto zväzkom často hovorí konfraternity (bratstvá) a nešlo vždy len o duchovné spojenie, ale predmetom mohli byť v určitých prípadoch i materiálne záväzky.

Ak hovoríme o premonštrátoch, počiatky takéhoto spojenia rádu s laikmi nachádzame v osobe grófa Theobalda z Champagne. Bol to bohatý a vysoko postavený muž, ktorý sa po stretnutí s príkladom života sv. Norberta chcel vzdať svojho majetku a vstúpiť do rádu. Norbert ho však odmietol a úmysel mu vyhovorili, pretože na Theobaldovi bolo závislé živobytie veľkého množstva ľudí. Namiesto toho mu odporučil, aby zostal vo svete a oženil sa. Mal žiť vo svete, ale inšpirovaný charizmou premonštrátskeho rádu.

Theobald býva tradične považovaný za prvého premonštrátskeho terciára, neexistujú však žiadne doklady, že by mu Norbert odovzdal škapuliar alebo regulu, ako sa o tom hovorí v neskorších dobách. Okrem prvých Norbertových životopisov, ktoré sa však nezmieňujú o žiadnom formálnom zväzku, je určite dokladom určitého spojenia skutočnosť, že je gróf Theobald zapísaný v nekrológu v Premontré. Je známou skutočnosťou, že v prvom spoločenstve premonštrátov žili bratia, sestry i laici, Norbert bol teda otvorený všetkým a tradične býva považovaný za zakladateľa tretích rádov v Cirkvi.

Prvé doložené spoločenstvo „terciárov“, teda laikov pridružených k niektorej kanónii premonštrátov, bolo v Antverpách pri kostole sv. Michala. Z listiny tamojšieho biskupa z roku 1135, ktorá dovoľuje premonštrátom pochovávať členov určitého „bratstva“, možno vyvodiť, že sa tu stretávame s prvotnou formou toho, čo neskôr nazývame tretím rádom. Generálna kapitula premonštrátskeho rádu z roku 1217 definuje tzv Fraternitas (Bratstvo). Z definície je zrejmé, že bližšie spoločenstvo s rádom bolo umožnené ľuďom všetkých pohlaví i všetkých stavov – bohatým i chudobným. Prijatie do Fraternity zahŕňalo spísanie zmluvy s presne vymedzenými právami a povinnosťami oboch strán. Niekedy v 13. storočí bol v ráde vydaný list potvrdzujúci týmto členom účasť na duchovných pokladoch rádu a zahŕňa ich do svojich modlitieb po ich smrti. Z 12. storočia je nám dokonca známa určitá liturgická podoba „uzavretia“ tejto zmluvy a prijatia do Fraternity.

Hlbší pohľad do tejto problematiky nám dáva premonštrát Jean Le Paige († 1650). Vo svojom diele z roku 1633 popisuje obrad prijatia medzi bratmi a sestry ad succurendum („na pomoc“), ktorí pri ňom dostávali malý biely škapuliar ako znak príslišnosti  ku spoločenstvu rádu. Medzi ich povinnosti patrili duchovná (a podľa možností i materiálna) podpora kanónie, ku ktorej sa takto pripojili. Medzi ich praktické duchovné povinnosti patrilo modliť sa predpísané modlitby, často prijímať sv. zmierenia a Eucharistiu a v piatky sa postiť.

V 17. storočia dochádza k určitej obnove týchto laických spoločenstiev, aj keď v tej dobe nie sú tak početné ako napr u františkánov. Mali trochu iný charakter a nájdeme ich pod rôznymi názvami. Členmi sa stávali väčšinou šľachtici a mešťania. (Napr. Bratstvo sv. Norberta pri kanónii sv. Michaela, Antverpy 1629, Bratstvo bieleho škapuliara, opátstva Beauport 1686). Tiež pri strahovskej kanónii v Prahe sa od roku 1678 datovali podobné spoločenstvá.

V 18. storočia vzniklo pri kanónii v Ortenburgu (diecézy Passau, Nemecko) spoločenstvo laikov s názvom Tretí rád premonštrátsky, ktoré roku 1751 schválil pápež Benedikt XIV. Toto schválenie so sebou nieslo aj požiadavku vytvoriť obrady pre prijatie (obliečku) a sľuby. Podkladom pre tieto obrady aj pre stanovenie povinností terciárov bol už spomínaný text Jeana Le Paigeho.

Koniec osemnásteho až začiatok dvadsiateho storočia je charakteristický vznikom mnohých rehoľných kongregácií, nových foriem rehoľného života. Aj v premonštrátskej spiritualite vznikali taká spoločenstvá a často vychádzali práve z III. rádu, prípadne išlo o rehoľné spoločenstvo III. rádu. Tu však už opäť ide o zasvätený život, sme teda na inej rovine než u „laických“ terciárov.

V roku 1923 potvrdil pápež Pius XI. tretí premonštrátsky rád a tiež prvenstvo premonštrátskeho rádu v založení tretieho rádu v cirkvi. Potom boli prvýkrát spísané štatúty pre premonštrátskych terciárov. Z roku 1959 pochádza Directorium spiritualae, súbor duchovných zásad pre rád, ktorého jedna kapitola rozoberá zásady pre život terciárov. Doba po II. vatikánskom koncile priniesla aj väčší záujem o terciárov, aj keď chýbali presnejšie pravidlá a jasnejšia organizácia. Po generálnej kapitule 1976 sa Komisia pre kanonický život a spiritualitu ujala úlohy zrevidovať duchovnú náplň III. rádu.. Na generálnej kapitule 1982 bolo rozhodnuté prepracovať existujúce pravidlá, a tak bol pre kapitulu vo Steinfelde roku 1988 pripravený text štatútov pre členov III. rádu, ktorý bol generálnou kapitulou schválený. Text ponecháva dosť široké hranice a každá kanónia má právo si text upresniť vlastnými pravidlami, ktoré i zo štatút vychádzajú.

V súčasnej dobe môžeme byť opäť svedkami rastúceho záujmu o terciárov zo strany rádu. Podporovaní generálnym opátom Thomasom Hangrätingerem usporiadali niektorí členovia vtedajšej Komisie pre spiritualitu v roku 2005 prvé medzinárodné stretnutie premonštrátských terciárov. Stretnutie sa zúčastnilo približne 60 zástupcov terciárov z rôznych krajín, z Európy aj USA. Na stretnutí sa ukázalo, že toto hnutie je, najmä v niektorých krajinách, napr. USA, veľmi silné a počet terciárov často presahuje počet členov kanónií. Spoločenstvo tiež pod rôznymi názvami funguje v rôznych krajinách rôzne. Správa a závery tohto stretnutia boli predložené generálnej kapitule roku 2006, na ktorej boli prítomní dokonca 3 zástupcovia terciárov rôznych jazykových skupín ako delegáti, čo bolo prvýkrát v histórii rádu. Plodom tejto iniciatívy bolo ustanovení novej rádovej komisie, Komisie pre premonštrátskeych terciárov, ktorej bola zverená starostlivosť o III. rád..

Medzi jej aktivity patrí aj podpora stretávania terciárov na medzinárodnej a národnej úrovni. Od jej založenia sa v roku 2009 uskutočnilo už II. medzinárodné stretnutie v Tongerlo (Belgicko) a komisia pripravila návrh obsahu Príručky pre premonštrátskych terciárov, ktorú by si mali jednotlivé národné skupiny samy zostaviť. Na blížiace sa generálny kapitulu rádu  v júli 2012 sú opäť prizvaní zástupcovia terciárov, tentokrát po jednom zástupcovi zo štyroch jazykových skupín – anglickej, francúzskej, nemeckej a českej.

Charakteristika III. rádu

Text štatútov tretieho premonštrátskeho rádu schválených generálnou kapitulou vo Steinfelde roku 1988 má tri časti. Prvé tvorí história, druhú spiritualita a tretiu samotné stanovy. Zatiaľ čo samotné stanovy ako právnický text vymedzujú vzájomné práva a povinnosti terciárov a kanónie, ku ktorej sú pridružení, časť o spiritualite je krásnym duchovným textom, ktorý dáva základy pre praktické žitie a napĺňanie premonštrátskej spirituality v osobe člena tretieho rádu. Vyjdeme teraz z tohto textu a pokúsime sa tieto základné prvky načrtnúť. Možno bude až prekvapujúce, ako tento text z roku 1988 v sebe odráža budúce Vyhlásenie o poslaní premonštrátskeho rádu.

Východiskovým bodom je tu opäť Božie povolanie ako základ celého nášho žitia. Naše ľudské a kresťanské povolanie vychádza zo krstu. Tým, že sa Boh vtelil, nás povolal k tomu, aby sme žili naplno svoje človečenstvo. Prijatím premonštrátskej spirituality sa dostáva osobe možnosť povzniesť sa k Bohu, ale nie je vytrhnutá z jej ľudských podmienok, naopak, vyžaduje sa od terciára, aby žil naplno na tom mieste vo svete, do ktorého ho Boh postavil.

Premonštrátsky terciár sa má snažiť vnášať kanonický ideál Premontré do svojho každodenného života, čo znamená vytvárať vo svojom okolí prostredie „priateľstva, lásky a služby „,  budovať skrze tieto postoje úprimné a skutočné spoločenstvo, a to nielen medzi sebou navzájom ako bratia a sestry, ale aj vo vzťahu k rehoľnej rodine príslušnej kanónie a vo všetkých ľudských (pracovných, rodinných, cirkevných) spoločenstvách, ktorých sú súčasťou. Všade tam sa majú snažiť o jednotu a bratstvo. Z premonštrátských terciárov má vyžarovať priateľstvo, radosť a nádej, ktoré majú vnášať do všetkých svojich vzťahov. Podľa príkladu sv. Norberta majú na budovanie spoločenstva pracovať aj svojou snahou o zmierenie a pokoj medzi ľuďmi. „V protiklade k individualistickým a egoistickým tendenciám, hlásame nielen svojimi slovami, ale najmä svojim životom, že človek môže byť veľký len vtedy, keď sa dáva druhým.“

Ďalším znakom života terciáre má byť usilovnej hľadanie Boha, ako to môžeme vidieť i v samotnej spiritualite premonštrátských rehoľníkov a v Prehlásenií o poslaní premonštrátskeho rádu. Miestami tohto hľadania potom má byť na prvom mieste vlastné duše, ďalej životné podmienky a okolnosti, ostatní ľudia a všetko stvorené.

Text stavia terciárom pred oči opäť vzkrieseného Krista, ktorý jediný je zdrojom ich snáh o vytváranie lepšej spoločnosti a tiež tým, kto pôsobí ich naplnenie. Podľa vzoru sv. Augustína ho majú napodobňovať predovšetkým úsilím o lásku ku všetkým. Náš život je inšpirovaný tiež svätým Norbertom, mužom obrátenie, mužom Cirkvi, apoštolom Eucharistie a pokoja.  Každý terciár je viazaný k tomu, aby sa usiloval o vnútorné obrátenie, k tomu využíval prax spytovania svedomia a sviatosti zmierenia, a aby podľa svojich možností odstraňoval zo svojho života zlo.

Častá účasť na eucharistickej obete a stretávanie s eucharistickým Kristom sú cestou k naplňovaniu terciárského povolania. Podľa svojich možností sa majú tiež zúčastniť liturgickej modlitby svojej kanónie alebo sa s ňou aspoň na diaľku s touto modlitbou spájať. Hoci to môže byť náročné, sú terciári vedení k tomu, aby venovali pravidelne čas liturgickej a osobnej modlitbe. Osobné modlitba má byť tiež živená Božím slovom a vzťahom k Panne Márii.

Liturgická modlitba zároveň podporuje spojenie s Cirkvou, ktorej sa má tak ako Norbert každý terciár verný a podieľať sa v miere jemu možnej na živote a poslaní miestnej cirkvi svojím zapojením do života farnosti či diecézy. Ak má premonštrátska kanónia vlastnú svoju pastoračnú činnosť, má sa na nej aj podieľať. V tomto tkvie napĺňanie misijného poslania rádu . To má byť však aj napĺňanie v aktivite člena na rôznych miestach, v ktorých sa pohybuje, vrátane miesta zamestnania. „Vo stopách Ježiša a svätého Norberta chceme cez naše (terciárske) spoločenstvo svedčiť o prítomnosti Božej vo svete. „

Prvý článok právnickej časti, teda vlastných štatútov, hovorí: „Členovia tretieho premonštrátskeho rádu, kňazi alebo laici, sa zaväzujú usilovať o kresťanskú dokonalosť, inšpirovaní kanonickou tradíciou, ktorú žije rád rehoľných kanonikov z Prémontré, a túžia podieľať sa na evanjelizácii sveta v spojení s premonštrátským rádom a pod jeho vedením (pozri kánon 303).“ Tento článok svojim spôsobom zhŕňa vyššie povedané, vyjadruje totiž samotnú podstatu premonštrátskeho terciárstva.

Prakticky to znamená, že každé terciárske spoločenstvo je vždy spojené s konkrétnou premonštrátskou kanóniou. Zriaďovateľom spoločenstva je predstavený kanónie. Spoločenstvo si môže zvoliť vlastný názov a zostaviť vlastné upresňujúce pravidlá v zhode so všeobecnými štatútmi. Zvolí si vlastné vedenie. Predstavený domu potom určí rehoľníka či rehoľníčku a poverí ho starostlivosťou o III. rád. Komunikuje s III. rádom, je prostredníkom medzi spoločenstvom terciárov a rehoľnou komunitou, pomáha napríklad pri organizovaní stretnutí a pod

Noví členovia sú prijímaní stanoveným obradom tzv obliečky po uplynutí určitej skúšobnej doby, počas ktorej sa záujemca zoznamuje so životom a spiritualitou spoločenstva. Po určitej dobe môže (ale nemusí) zložiť sľub, ktorého všeobecným obsahom je prísľub žiť podľa premonštrátských zásad a každý terciár k nemu môže pridať ešte vlastný konkrétny záväzok.

V určité dni, obzvlášť sviatky premonštrátských svätých či výročie sľubu, môžu za bežných podmienok terciári získať úplnéé odpustky. Majú tiež „podiel na duchovných milostiach kanónia, ku ktorej patría“ Spoločenstvo sa má pravidelne stretávať, v ideálnom prípade raz mesačne, ak to nedovoľujú podmienky, tak aspoň raz ročne na tzv. kapitule spoločenstiev. Spoločenstvo je možné slobodne opustit. „Premonštrátsky rád sa zaväzuje poskytovať členom tretieho rádu duchovnú starostlivosť a bratskú lásku.“

Vzhľadom k tomu, že premonštrátsky rád je poriadkom decentralizovaným, tzn. že každá kanónia má právo samostatne rozhodovať o svojich záležitostiach, záleží na každej kanónii, ako sú v nej terciári podporovaní. Pre existujúce spoločenstvo to tiež znamená, že to, čo je zvykom u jednej kanónie, môže byť neprípustné u druhej. V dôsledku toho môžeme vidieť veľkú variáciu v konkrétnom spôsobe života terciárských spoločenstiev pri rôznych kanóniách u nás i vo svete.