Počiatky premonštrátov
Počiatky premonštrátskeho rádu v Uhorsku (do reformácie)
Premonštrátsky rád sa už v čase života svojho zakladateľa, sv. Norberta z Xantenu, rozšíril takmer do všetkých oblastí Európy; v roku zakladateľovej smrti (1134) mal rád okolo 100 kanónií, v roku 1260 sa generálnej kapituly zúčastnilo už 350 opátov. Pri rozširovaní premonštrátskeho rádu je zjavný pohyb zo západu na východ. V dobe medzi rokmi 1134 (smrť sv. Norberta) a 1161 (smrť bl. Huga de Fosse ) došlo k najväčšiemu rozšíreniu rádu takmer po celej Európe od dnešného Talianska a Španielska, Normandiu, Flandersko, Anglicko, Švédsko po Sliezsko. V tej dobe vzniklo okolo 140 nových fundácií. Do konca storočia (1161-1200) vzniklo ďalších 90 domov, ale okrem Frízska nešlo zväčša o nové regióny. Okrajové kláštory rádu v 12. storočí sa nachádzali vo Švédsku (Vä, 1170), Nórsku (pred 1171), Škótsku (Dryburgh, asi 1150) Poľsku (Witow 1179, Plock 1160-1179), Sv. zemi (Sv. Habakuk 1137/1138, Sv. Samuel 1141). Do tohto obdobia spadá aj príchod premonštrátskeho rádu do Uhorska.
Prví premonštráti prišli do Uhorska medzi rokmi 1162 – 1172, alebo ešte skôr. Prvou fundáciou bol Veľký Varadín , ktorý bol fíliou Prémontré. Okrem Varadína boli fíliou Prémontré aj Leles, Sanctus Augustinus a Kláštor pod Znievom .
Popularita rádu v stredne Európe bola v 12. storočí veľká. Pomerne rýchle rozšírenie premonštrátov v Uhorsku sa pripisuje aj ich obľube u kráľa Štefana II. (1116 -1131), ktorý ich (podľa tradície) pozval do Uhorska a pred smrťou si prial byť pochovaný v premonštrátskom habite v prepošstve vo Veľkom Varadíne. Aj Belo III. (1173-1196) a Belo IV. (1235-1270) rádu preukazovali významnú podporu. Takmer všetky prepošstvá v Uhorsku (približne 45) boli založené za vlády Arpádovcov, posledná kanónia vznikla pred rokom 1288. To nasledovali aj veľmoži – tretina premonštrátskych kláštorov v Uhorsku bola založená súkromnými osobami. Premonštráti zakladali nové kláštory prevažne v oblastiach severného a severovýchodného Uhorska, v okolí Budína a Zadunajsku. Uhorské premonštrátske kláštory predstavovali v ráde istú výnimku – kým ostatné opátstva a prepošstvá boli podriadené rímskej kúrii, uhorské patrili pod právomoc ostrihomského arcibiskupa. Aj Leles patril pod jurisdikciu ostrihomského arcibiskupa, aj keď sa nachádzal na území jágerskej diecézy.
Vznik novej premonštrátskej kanónie v 12.-13. storočí podľa rádových konštitúcií.
Konštitúcie rádu určovali, že ak chcel niektorý z opátov založiť novú kanóniu a jeho konvent mal menej ako 40 klerikov, musel k tomu dostať súhlas svojho otca-opáta. Z materského kláštora potom odchádzala dvanásťčlenná komunita kanonikov na čele s trinástym predstaveným, aby sa stala konventom v novej kanónie. Čísla mali pochopiteľne symbolický význam (Kristus a 12 apoštolov). Rozdiel bol, či nová fundácia vznikala „na zelenej lúke“, alebo nie. V 12. storočí platilo, že ak bol kláštor zakladaný v nejakej dedine, bolo k tomu treba odporúčanie najmenej dvoch rádových opátov. Od polovice 13. storočia v takom prípade bol potrebný súhlas generálnej kapituly alebo generálneho opáta. Rovnako už existujúce kostoly, ku ktorým patrili určité príjmy, nemali byť prijímané bez súhlasu generálnej kapituly. Novovytvorená kanónia (filia) mala svoj materský kláštor, predstavený tohto kláštora sa volal pater-abbas. Mohol filiu kedykoľvek vizitovať, predsedať jej kapitule, trestať a naprávať a dávať súhlas k scudzeniu majetku filie.
Založenie novej kanónie si vyžadovalo: 1. súhlas generálnej kapituly, 2. spoločenstvo novej aspoň dvanásťčlennej komunity, 3. kláštor s kaplnkou, ktorý pozostával z refektória, dormitória, domus hospitalis, infirmaria, obydlia vrátnika a vstupnej brány a 4. knižnica s regulou, konštitúciami, patričný počet bohoslužobných kníh (misál, antifonár, graduál, žaltár…. ) a iné potrebné knihy. Budovy mali byť na novom mieste postavené ešte pred ich príchodom konventu, aby tam statim Deo servire et regulariter vivere possint.
Samotný proces nám približuje rozprávanie z kroniky milevského opáta Jarlocha o založení Strahova. V roku 1149 (alebo krátko po tomto roku) prišiel do prahy steinfeldský prepošt Everwin s budúcim želivským opátom Gotšalkom (1149 – 1184) a so skupinou premonštrátov-konversov (cum fratribus), ktorých nechal v Prahe, aby pripravili drevené provizórium pre budúcu komunitu, a sa sám sa vrátil do Steinfeldu. Zhruba po roku sa Everwin vrátil s konventom klerikov (conventum clericorum), na čele s Gezom, ktorého si zvolili za opáta a Gotšalk sa vrátil s Everwinom do Steinfeldu.
Štyri uhorské kanónie boli založené z Prémontré: Veľký Varadín, Leles, Sanctus Augustinus a Kláštor pod Znievom. To uznávajú všetci historici rádu (Lairuels, Lepaige, Hugo), potvrdzujú to všetky dnes známe stredoveké katalógy premonštrátskych kláštorov a okrem prepozitúry S. Augustinus to potvrdzujú aj uhorské pramene.
Na filiáciu Varadína a Lelesa z Prémontré poukazuje aj Obituaire . Ide o nekrológium opátstva v Prémontré od založenia do 18. storočia; prvú časť sumarizácie napísali v rokoch 1175-1178. Neudávajú sa roky úmrtia, len dni a mesiace – čo úplne stačilo na konanie modlitieb. Nachádzajú sa v ňom mená členov varadínskeho a leleského prepošstva ako filií Prémontré a Hatvanu ako fílie Varadína. Obituaire obsahuje popri siedmich prepoštoch z Varadína (označovaných ako opáti – „abb. Sancti Stephani in Hungaria“) aj jedného leleského prepošta Rogera – k 9. októbru je spomienka „domini Rogerii, abb. de Lelez“.
Ako predstavený hlavnej kanónie mal opát z Prémontré výsadné postavenie v celom ráde. Už prvé premonštrátske konštitúcie ukladajú opátovi materskej kanónie povinnosť vizitovať fílie aspoň raz ročne. Je zrejmé, že vo vzdialených fíliách Prémontré, ako boli Varadín a Leles, to nebolo možné.
Podľa druhej redakcie konštitúcií (pretože vzdialenosť medzi materskou kanóniou a filiami bola niekedy veľmi veľká na to, aby prebiehali pravidelné vizitácie otca-opata) mali susedné kláštory vytvoriť provincie – cirkárie, ktoré volili ročne dvoch opátov-cirkátorov, ktorí mali vizitovať kanónie provincie. Sami z tejto provincie nesmeli byť.
Na území Slovenska najstarším premonštrátskym kláštorom je Leles. Väčšina autorov vznik prepozitúry kladie približne do roku 1180 , resp 1190 , teda zhruba šesťdesiat-sedemdesiat. rokov po vzniku Prémontré. Backmund kladie vznik do rokov vlády Bela III. (1173-1196). Je síce pravda, že väčšina kláštorov, založených v 12. -13 stor. v Uhorsku vznikla na miestach starších už existujúcich, ale pre Leles niet dostatočnej opory pre toto tvrdenie, a to ani z toho hľadiska, že titul Sv. kríža čiastočne snáď poukazuje na benediktínov. Je otázne, nakoľko možno brať vážne tvrdenie, že na kopec, na ktorom neskôr bola postavená budova kláštora, stál pred tým dvojkríž .
Osadenie kláštora po benediktínoch z vôle donátora premonštrátmi bolo pomerne časté Strahov (1143), Želiv (1149) Hradište pri Olomouci (okolo1150), Bzovík (v rozmedzí rokov (1150-1181); podobne Kláštor po Znievom po dominikánoch (1249). Pre Leles však na toto tvrdenie chýba dostatočný podklad. Zmienka v listine pápeža Inocenta III. z roku 1199 (domui cuidam religiose, quam ipse de novo fundaverat) tomu skôr odporuje. Patrocínium Sv. kríža sa vyskytovalo aj u premonštrátskych kláštorov.
Prepošstvo bolo založené vacovským biskupom Boleslavom (biskup v rokoch 1188-1212) na majetkoch, pôvodne patriacich k Zemplínskemu (Zemlyn) hradu, ktoré mu kráľ Belo II. (1108/1110-1141, panoval od roku 1331) daroval ako svojmu krstnému synovi. Biskup Boleslav pochádzal z rodu Becse-Gergely , ktorého ženská vetva údajne siahala až do Francúzka.
Boleslav darovanie majetku prepošstvu potvrdil aj svojím testamentom (okolo roku 1190), čo potvrdil kráľ Belo III. (1173-1196). Listinu však dal zničiť jeho syn Imrich pred rokom 1199, pretože biskup Boleslav sa postavil za Imrichovho brata Ondreja v ich vzájomnom spore. Kráľ Imrich dal v roku 1199 celý kláštor zbúrať a privlastnil si všetky jeho majetky.
Po nástupe Ondreja II. (1177-1235) na trón (1205) Boleslavovu donáciu majetku prepošstvu v roku 1214 potvrdil aj on novou listinou. Táto konfirmačná listina je považovaná za sfalšovanú (upravenú), pretože obsah a skladba vyvolali isté pochybnosti o jej pravosti. Je ale jediným zachovaným písomným prameňom, z ktorého sa dozvedáme o okolnostiach založenia leleského konventu. Hoci bola okolo roku 1330 upravovaná a doplňovaná, údaje o vzniku kláštora a prvotnej donácii nevzbudzujú pochybnosti. Listina Bela IV. z roku 1252 síce udáva, že Boleslav: „…ipsum monasterium in predicta terra Lelez, que fuerat castri de Zemlin, ex concessionis felicis recordationis Andree regis carissimi patris nostri fundaverat …“ Podľa všetkého ide nie o založenie, ale o upevnenie a zaistenie práv. Prvým známym prepoštom je totiž prepošt Ján – spomína sa spred roku 1210. Dobu vzniku prepozitúry v Lelesi možno teda ohraničiť rokmi 1188 – 1196 (začiatok biskupskej služby Boleslava a smrť Bela III). Možno predpokladať, že dedina s kostolom existovala už pred vznikom kláštora (okolo1190).
Prepošstvo malo aj filiálku-prepošstvo Panny Márie v obci Darnó na území dnešného Maďarska (medzi obcou Tolcsva a mestom Sárospatak). Pravdepodobne bolo darnovské prepošstvo založené z Lelesa, pretože darnovskí prepošti boli vždy leleskými kanonikmi. Informácie o založení sa nezachovali. Backmund kladie vznik tejto prepozitúry do rokov 1245-1280. Podľa všetkého išlo o monasterium generationis. Bolo to zaiste prepošstvo s veľmi malým konventom, alebo skôr fara bez konventu. Najstaršia zmienka o jej existencii je z roku 1336. V listine z roku 1369 Darnó je uvedené ako fólia prepošstva v Lelesi. Darnó bolo aj pútnickým miestom, ale v strede XVI. storočia zaniklo. Posledná zmienka je z roku 1492 . V podobnom vzťahu mohli byť podľa Backmunda aj prepošstvá v Adony a Hatvane .
Patronátne vzťahy leleského prepošstva.
Každý zakladateľ kláštora sa aicky stával jeho patrónom. Do jeho kompetencie nepatrila voľba predstaveného, ani hmotné zabezpečenie konventu (na to fundoval kláštor majetkom), ale ochrana pred akýmkoľvek vonkajším útokom (ozbrojeným, právnym…). Odvolacou inštanciou v sporoch bol v 1. stupni pater-abbas, v ďalších vizitátor alebo vikár cirkárie, generálny opát a generálna kapitula a Sv. Stolica.
V Uhorsku bol zvyčajne patrónom prepošstiev panovník. Aj v prípade, že kláštor založila súkromná osoba, panovník patronátne právo ku kláštoru len neuplatňoval, pretože bol patrónom všetkých cirkevných inštitúcíí v krajine, keďže disponoval výsadným, kým súkromné osoby len všeobecným patronátnym právom. Patronát niekedy patrón daroval inej osobe, napr. patrón šahanskej prepozitúry bán Martin daroval patronátne právo Belovi IV. a Štefan V. zasa v roku 1270 kráľovnej Alžbete.
Okolo roku 1175 boli kláštory rehole zoskupené do určitých skupín, nazývaných cirkárie, vytvorených podľa krajín pôvodu. Zástupcom generálneho opáta v cirkárií bol vizitátor (visitator) alebo vikár (vicarius perpetuus), ktorý predsedal kapitule cirkárie a mal právo vizitovať kanónie svojej cirkárie. Rok vzniku uhorskej cirkárie nie je známy, ale v ninivskom katalógu z roku 1234 vystupuje už ako samostatná jednotka rádu. Najvyšším orgánom uhorskej cirkárie bola provinciálna kapitula, na ktorej sa prispôsobovali štatúty uhorským podmienkam, riešili majetkové spory a vydávali rozhodnutia pre uhorské prepozitúry.
Uhorská cirkária bola jednou z najväčších cirkárií rehole; o žiadnej cirkárii však (okrem frízskej a írskej) niet toľko nejasností o lokalizácii domov, o čase ich existencie a pôvode. Je to spôsobené najmä nedostatkom zachovaných písomných prameňov uhorskej proveniencie. Preto sa výskum z veľkej časti opiera na mimouhorské pramene, hlavne starobylé katalógy, ktoré nie sú veľmi presné. Rok vzniku uhorskej cirkárie nie je známy, ale v ninivskom katalógu z roku 1234 vystupuje už ako samostatná jednotka rádu. Najvyšším orgánom uhorskej cirkárie bola provinciálna kapitula, na ktorej sa prispôsobovali štatúty uhorským podmienkam, riešili majetkové spory a vydávali rozhodnutia pre uhorské prepozitúry.
V roku 1234 generálny opát a kapitula vyslali do Uhorska ako vizitátora Fridricha (Fredericus), bývalého opáta z Hambornu, aby overil údaje uvedené v rádových katalógoch o paternite a filiáciách uhorských prepozitúr pre generálnu kapitulu. Ďalšia vizitácia s tým istým cieľom sa uskutočnila v roku 1270. Na základe vizitácie opáta Fridricha v roku 1234 vznikol Ninivský katalóg, ktorý obsahuje zoznam kláštorov vizitovaných vizitátorom – 20 mužských a 2 ženské kanónie.
Katalóg z Ninive je súčasťou spisu Liber monumentorum Ecclesiae SS. Cornelij et Cypriani juxta Ninive a existuje v dvoch verziách : starší Catalogus Ninivensis primus (Ninivensis I.) je delený podľa cirkárií: Je veľmi stručný a mnohé kláštory neobsahuje; ženské kanónie nespomína vôbec. V Uhorsku uvádza len jednu kanóniu a to Veľký Varadín. Predpokladá sa, že tento katalóg pochádza spred roku 1240.
Catalogus Ninivensis secundus (Ninivensus II.) je podelený podľa štátov a obsahuje okrem zoznamu kanónií mnoho poznámok o mieste a histórii kláštorov, citácie z dekrétov generálnych kapitúl z rokov 1210-1240. Jadro vzniklo v rokoch 1234-1240, neskoršie dodatky sa datujú až po rok 1270. V Uhorsku uvádza 22 kláštorov.
Neskoršie katalógy pochádzajú z rokov 1290-1320:
1. Tongerloensis – z opátstva v Tongerlo, 22 kláštorov
2. Lepaige – v diele Le Paige Bibliotheca praemnostratesis – ide o zoznam zostavený z rozličných rukopisov z 14. storočia z archívov v Prémontré a iných francúzskych opátstiev,
3. Hilngenthalensis (H) z roku 1294 z kanónie Heiligenthal pri Lüneburgu
4. Windbergensis (W) z 14. storočia.
Katalóg Tongerloensis zaznamenáva o uhorskej cirkárii (1294), že pre nedostatok vizitátorov a zriedkavé vizitácie uhorských prepozitúr generálny opát a definítori generálnej kapituly zrušili všetky filiácie uhorskej cirkárie a uhorské kláštory podriadili ako fílie piatim českým a moravským opátstvam (Strahov, Litomyšl, Hradisko, Louka, Zábrdovice). Také isté zadelenie uvádza aj katalóg z Heiligenthalu, ale katalóg Lepaige z roku 1320 uvádza zas pôvodné filiácie. Snaha podriadiť uhorské kanónie česko-moravskej cirkárii (circaria Bohemiae et Moraviae) v 13. storočí teda boli neúspešné a generálna kapitula toto nariadenie v roku 1516 zrušila. Niet ani náznakov, že by českí opáti uplatňovali svoju paternitu nad uhorskými prepozitúrami.
Význačnejšie premonštrátske konventy v Uhorsku boli zvyčajne aj hodnovernými miestami.
Dôležitou činnosťou hodnoverných miest, ktorou bola svedecká účasť pri právnych úkonoch, sa vyvinula z dovtedajšieho zvyku, podľa ktorého sa dôležité rozhodnutia robili pred poverenou osobou – pristaldom, ktorého svedectvo však bolo obmedzené dobou jeho života. Hodnoverné miesta vydávali písomné svedectvá, ktoré boli istejšou zárukou majetkových práv a mohli poskytnúť hodnoverných svedkov k právnym aktom. Spočiatku vo funkcii hodnoverného miesta vystupovali len kapituly, ale narastajúca potreba na vydávania listín si vyžiadala aj pôsobenie konventov vo funkcii hodnoverných miest. Prvýkrát sa s inštitúcia hodnoverných miest spomína v dekréte kráľa Ondreja II. z roku 1231 (zák. či. 21) kde sa nariaďuje, aby svedectvo pristalda o určitom právnom akte bolo doplnené svedectvom biskupa, kapituly, najbližšieho konventu či kláštora, pretože sa vyskytli prípady zneužitia funkcie pristalda a sprenevery.
V čase pápežskej schizmy (1378 – 1417) sa členovia premonštrátskeho rádu v Čechách, Uhorsku, Poľsku a ďalších susedných krajinách snažili dištancovať sa od Prémontré. Podporovali totiž rímskeho pápeža Urbana VI. (1378 – 1389) a dištancovali sa od materského kláštora v Prémontré, ktorý stál na strane protipápeža Klementa VII. (1378 – 1394).
Táto situácia skončila roku 1408, kedy sa Francúzsko zrieklo avignonského pápeža Benedikta XIII. V Uhorsku oddelenie od Prémontré prebehlo ešte skôr. Už v roku 1332 sa uhorský vizitátor na čas oddelil od Prémontré a začal v Uhorsku uplatňovať právomoc kvázigenerálneho predstaveného. Prepošti nechodievali na generálne kapituly do Prémontré, ale konali provinciálne kapituly v Budíne.
14. a 15. storočie je v Uhorsku obdobím úpadku premonštrátskych kanónií. Je to spôsobené predovšetkým zavedením inštitúcie prepoštov-komendátorov (commendatores), počínajúc vládou Anjouovcov. Išlo o zverenie úradu prepošta nerehoľníkovi alebo civilnej osobe. Komendátor sa zvyčajne málo staral, ak sa vôbec staral, o úroveň rehoľného života v kanónii, prijímal do kláštora len toľko novicov, koľko bolo potrebné na udržanie chodu bohoslužieb a hodnoverného miesta, zvyšok príjmov si ponechával. Zvyčajne sa v kláštore nezdržiaval a habit nenosil. Prvým komendátorom v Uhorsku bol prepošt Ján III. kaplán Karola Róberta, vymenovaný za leleského prepošta (1366/8-1378).
V premonštrátskej reholi sa napokon začali snahy o nápravu pomerov zvnútra. Ostrihomský arcibiskup T. Bakócz na podnet uznesení generálnej kapituly v Prémontré z rokov 1499 a 1501 sa vážne zaoberal problémom reformovania premonštrátov v Uhorsku. V roku 1505 vydala generálna kapitula nové reformné konštitúcie . V tom istom roku Bakócz menoval za bzovíckeho prepošta Andreja Dévaiho, premonštráta z Bzovíka alebo inej prepozitúry. V tom istom roku (1505) sa turčianskym prepoštom stal notár kráľovskej kancelárie Uriel Majthényi, keď sa rok pred tým úradu zriekol jeho strýko Svorad Majthényi. Kráľ Vladislav II. na doporučenie arcibiskupa T. Bakócza menoval Uriela prepoštom pod obvyklými podmienkami: že sa stane premonštrátom, že bude nosiť rehoľný habit a že bude viesť konvent. Následne roku 1506 došlo k zmene aj v prepozitúre v Šahách, kde po zrieknutí sa prepošta, svetského kňaza Imricha Kalondiho sa stal prepoštom premonštrát F. Fegyverneki .
Cieľom reformy v Uhorsku malo byť obnovenie pôvodného stavu slobodnej voľby prepoštov, zavedenie provinciálnych kapitúl a pravidelné vizitácie konventov. Reakcia uhorských premonštrátov bola pomerne rýchla, čo svedčí o tom, že situáciu vnímali ako neúnosnú.
Uriel Majthényi sa v roku 1510 spolu s prepoštom F. Fegyvernekim zúčastnil na generálnej kapitule rádu v Saint Quentin. Problematika uhorských premonštrátov bola na kapitule podrobne prejednaná a boli prijaté aj nápravné opatrenia: zvoliť vizitátora uhorskej cirkárie a k nemu dvoch poradcov, vizitácia všetkých konventov a uskutočnenie reformy v kanóniách cirkárie. Vizitátor mal mať právo zvolávať prepoštov na kapitulu a radiť sa s nimi o spoločných veciach. Podľa dekrétu generálnej kapituly bol povinný jeden z uhorských prepoštov v zastúpení celej cirkárie dostaviť sa do Prémontré každých šesť rokov. Za vizitátora bol zvolený Fegyverneki, Majthényi sa stal jedným z dvoch poradcov, druhým bzovícky prepošt Andrej Dévai, ďalšími dvoma boli prepošti z Lelesu a Csorny. Kráľ Vladislav II. 21. septembra 1510 schválil reformu a arcibiskup Bakócz schválil reformu 8. septembra 1514 ako arcibiskup a pápežský legát. Nie je vylúčené, že sa Uriel Mathényi zúčastnil aj na ďalších rádových kapitulách (1516, 1522), ale o tom niet nijakých správ. Čo sa týka kapituly v roku 1516 je to viac ako pravdepodobné, keďže generálna kapitula v roku 1516 sa zaoberala záležitosťami uhorskej cirkárie
Aj keď sa vizitátorovi Fegyvernekimu nepodarilo získať pre rehoľu všetky prepozitúry, predsa sa im podarilo presadiť v niektorých prepozitúrach slobodnú voľbu prepoštov – v tých kláštoroch došlo k istému zlepšeniu a v 1. štvrtine 16. storočia boli konventy pomerne početné (Leles, Jasov, Šahy, Bzovík a i.). Až po Moháč sa prepošti z Uhorska pravidelne zúčastňovali generálnych kapitúl, nakoniec však turecké nebezpečenstvo a reformácia zastavili reformu.
Slovník – význam slov:
Fundácia –
Fília –
Prepošť –
Cirkária –
Fundátor –
Konvent –
Kanónia –
Vizitátor –
Prepozitúra –
Kapitula –
Definítori –
Kanonik –
Komendátor –
Patrocinium –